Kategórie
tvorba z dreva úvahy video

Drevené Ovečky

Ovečky z lipového dreva ako náušničky. Háčiky z chirurgickej ocele.

Keď vidím ovce, vždy pozerám a hľadám pastiera. Ovečky sú milé stvorenia, pripomínajú mi históriu ľudstva a obdobie, keď naši predkovia začali nenápadný prechod k civilizácii. Odrazu zistili, že divoké zvieratá nemusia len loviť, ale si ich môžu aj udomácniť, chovať a starať sa o ne. To prinieslo dostatok zdrojov k prežitiu. Nebola to ešte klasická poľnohospodárska kultúra, boli to nomádske kmene, skupiny ľudí, rodiny, klany, ktoré putovali krajinou.

Z lovcov a zberačov sa takto stávali predkovia dnešných ľudí postupne pastiermi a chovateľmi.

Asi pred rokom som videl pekný dokument o africkej krajine a pokusoch o jej obnovu.

Vlastne to bol príbeh jedného vedca, ktorý pred pár desaťročiami na základe nesprávneho vyhodnotenia údajov a mylných predpokladov navrhol jednej africkej vláde vystrieľať veľké množstvo slonov. A to iba preto, že podľa výskumu, boli práve slony príčinou zničenia krajiny v danom štáte.

Žiaľ znížením počtu slonov sa problém nevyriešil. Krajina sa neobnovila a nezotavila. V podstate sa stav ešte zhoršil.

Spomínaný vedec si to veľmi vyčítal, čo spôsobil svojou chybou. Kvôli tomu sa začal zaoberať problematikou africkej krajiny a jej obnovou oveľa intenzívnejšie. Skúmal v iných krajinách a hlavne na miestach kde sa veľa páslo a už sa nepasie. Vypozoroval súvislosti medzi pasením a zdravotným stavom krajiny, pôdy, tráv, stromov a kríkov.

Prišiel na to, že správnym chovom dobytka sa zdravotný stav krajiny a pôdy zlepšuje, a to vedie k postupnému zatrávneniu veľkých plôch a rastu nových kríkov a stromov. Obnovu krajiny dosiahol spolu s miestnymi v priebehu asi 15 rokov. Pomohlo to krajine, ale aj ľuďom, ktorí tam žijú.

Je to krásny príklad toho, že o krajinu je lepšie sa starať ako robiť nič. Pretože ak nemôžete robiť nič a chcete robiť nič, tak aj to nič môžete bezpracne dosiahnuť.

Smutný som z takých ľudí, ktorí si vyberajú robiť nič, ako hľadať správne hospodárenie v krajine. Vlastne som smutný z takej krajiny, ničomníkov mi nie je ľúto.

Veď uvažujme. Robiť nič, to koho pripomína? Mne určite človeka, ktorý ešte nie je civilizovaný, má skôr zvieracie vedomie a potuluje sa zo dňa na deň krajinou, aby prežil, alebo aby niečo zažil, tak je to moderné, pravda?

Chceme ísť cestou späť, alebo zostaneme civilizovaní a naučíme sa správne hospodáriť a starať sa o krajinu?

Odpovede už ukazuje čas.

Tu si môžete pozrieť prednášku, pána Savoryho, to je ten vedec.
Kategórie
video

Vietor na luke

Keď pod Tatrami fúka, vietor sviští a sviští, nemá konca. Až príde chvíľa, keď všetko naraz ustane.

Sťaby koňa dali stajne.

Kategórie
tvorba z dreva

Nové drobnosti

Pripravil som niekoľko nových drobností z dreva. Niekoľko macíkov, vĺčika, koníka a hríbikové náušnice.

Budú pri mne ešte pár dní a potom sa objavia na jednej chate v našich horách.

Uhádnete na ktorej?

Kategórie
príbehy rozprávky

Pukliny v Zemi

Tigrík s Mackom v záhrade objavovali na každom kroku niečo nové. Len čo sa prestali nadchýnať najkrajšími výhľadmi, pristáli na zemi, aby sa rozhliadli aj medzi novými rastlinami, ktoré tu rástli. V horách a lesoch také nevideli.

Aké bolo ich prekvapenie, keď sa ocitli vedľa veľkej pukliny. Na jej dne bola iba čierno-čierna hlbočina, ktorá Macka lákala, no Tigrík mu nedovolil do nej vkĺznuť.

„Najprv sa započúvaj, čo zneje z hĺbky?“ povedal Tigrík Mackovi.

Započúval sa Macík spolu s Tigríkom a odrazu bolo počuť jemné znenie Zeme. Pripomínalo to veľmi veľmi stíšený zvuk padajúcich kameňov v horách, ktorý je počuť na jar, keď sa topia ľady a sneh. Ešte v tých zvukoch znelo také niečo, čo pripomínalo zvuky, keď sa spúšťali po piesku dolu zrázom. V znení cítili aj ukryté tóny. Tóny spolu so slovami.

“ Keď otvorí sa Zem, vodu hľadaj v nej. Ak sa na dne neukáže, sucho prišlo, ber to vážne. Spievaj spolu s puklinou, príďte, príďte, príďte dažde. Príďte! Príďte! Príďte dažde! Spievaj spolu s puklinou, juhú, juhúúúú, juhúú, hou!“

Čo myslíte, spievali spolu s puklinou?

Veru spievali, ba až tancovali. Hýbali sa pohybom, ktorý napodobňoval všetky pukliny v záhrade. Zem sa v puklinách otvárala, akoby mala mnoho premnoho úst a nimi chcela piť a piť a len piť od smädu.

Ak by neprišla na druhý deň búrka, tak by snáď tie pukliny vypili všetku vodu z rastlín v záhrade. Pri búrke a daždi sa pukliny naplnili až po okraj a Macko spolu s Tigríkom jasne počuli, ako sa pieseň zmenila a bola iná.

„Voda prišla, milá moja, voda prišla, voda milá. Naplnila život jedna chvíľa. Dnes búrkou a dažďom sa volala. Voda, voda, vodaaaaaa haaaaa :-)“

A to je na dnes všetko.

Kategórie
príbehy rozprávky

Najkrajší výhľad

Hľadali Tigrík a Macko jedného dňa miesto, z ktorého budú mať najkrajší výhľad. Z každého kvetu sa ozývali jemné tóny a oni dvaja, veľkí poslucháči, počuli v tých tónoch samé „Tu, tu, tu je to miesto, áno tu, tu je najkrajší výhľad.“

Skákali teda medzi kvetmi ako lúčne koníky a pozerali sa so všetkých kvetov na všetky sveta strany.

Keď tak dumali, ktorý výhľad je najkrajší, museli si svorne povedať, že každý výhľad sa im páčil. Tak sa zhodli, že každý výhľad bude najkrajší.

Veď to posúďte.

Kamkoľvek sa odkiaľkoľvek zapozerali, vždy našli niečo, čo ich tak zaujalo, že iba híkali a hovorili o najkrajšom pohľade, výhľade, vyhliadke, pozeraní, kukaní, obzeraní, pozorovaní a okukávaní a čumení.

Ako sa v tom mali rozhodnúť? Ako si vybrať?

Pochopili, že najkrajšieho môže byť viac ako len to, o čom sa vraví , že je najkrajšie. Nuž, najkrajšie môže byť aj všetko. Aspoň čo sa výhľadov týka.

Taký bol ich ďalší deň, deň ako každý iný, najkrajší.

Kategórie
príbehy rozprávky

Ako Macko počúval kvet

Započúval sa Macko do miestneho rozhlasu. Ozýval sa z kvetov Pupenca. Vysielam na krásnych vlnách a zalieval zvukmi priľahlú záhradu. Macko do nej veľmi rád chodieval, aby sa potešil ako všetko rastie.

V záhrade to bolo vždy iné, veru nieto v nej divokých lúk a horských lesov.
Zo zvukov Pupenca cítil všetko. Teda počul všetko. Aj zvuky divočiny, aj zvuky pekne obriadenej záhradky.

Dnes bol na programe zvuk pokosených tráv a dozrievajúcej úrody. Do toho sa miešali samé suché tóny. Boli skutočne suché, takmer sa nedali počúvať. Ale čo sa dá robiť, keď je všade sucho. Prejaví sa to aj v tónoch.

Dokopy všetky stále zneli nádherne a jemne, ako uspávanka. A to bolo najlepšie.
Macko opäť zadriemal opretý o kvet Pupenca, tóny ho zobrali na cestu a letel. Letel cez kvet priamo do Stredu Zemu, kde videl obrovský kozmický orchester. Potom opäť preletel zemskými vrstvami všetkých farieb, až sa objavil na ohnivom kvete, ktorý rástol na kraji záhrady.

Tam našiel aj Tigríka.
Z ohnivých kvetov znela pieseň, ktorú si hmkal Tigrík.

„Horí ohník, horí, na korune kvietkov,
Horí, horí na okraji záhrady.
Nechaj sa ním niesť ako lúčnou riekou.
Ukáže Ti, ukáže najkrajšie poklady.“

Spoločne hmkali a zvuk piesne ich zobral letieť k novým objavom, ktoré lemovali tie najkrajšie poklady, poklady letnej záhrady.
A taký bol ten deň Macka a Tigríka, deň ľahký ako páperie.

Majte sa pekne a leťte. 🙂

Kategórie
príbehy rozprávky tvorba z dreva

Živé Drievka

Viem, že pomenovanie Živé Drievka niektorí ľudia používajú na istý druh hmyzu, ktorý sa maskuje ako listy alebo konáriky kríkov a stromov.

Vlastne som to nevedel, keď som toto pomenovanie začal používať na drevené bytosti a zvieratká, ktoré tvorím. Samé sa k nim pridružilo.

Veď aj ľudia často hovorili a popisovali tieto veci ako živé. Dokonca sa mi niekoľkokrát stalo, že som mal pocit, že už už v mojich rukách ožijú. Našťastie sa tak nestalo, lebo to by som sa ocitol asi v inom zariadení, ako u seba doma, že?

A tak po mnohých pomenovaniach, ako Gregorovci, Potvorky, Figúrky, Panáčikovia, či Woodoo bábiky, prišlo pomenovanie Živé Drievka.

Spolu s menom sa objavili aj jedno-obrázkové komixy, malé príbehy z ciest a potuliek, ktoré som začal fotiť a písať do bubliniek.

Ak si ich chcete pozrieť, tak sú hore v článku v prezentácii z Google fotiek.

Kategórie
príbehy rozprávky

Tiger a Záružlie

Dnes mi dovoľte predstaviť krátky príbeh v komixovej podobe. Vystupuje v ňom Tigrík a je sám. Teda nie tak celkom. Obklopuje ho nový život a rast. Príbeh sa odohral v čase, keď ešte Macka nepoznal. Je to jarný príbeh. Verím, že dobre padne takto na večer. Majte sa pekne. 🙂

Kategórie
podcast rozprávky

Spievajúca Vŕba, Bobor a poďme sa schladiť

Milí priatelia, prinášam Vám ďaľší príbeh Macka a Tigríka. Môžete si ho prečítať alebo vypočuť. Predstavte si, že v doline býva Spievajúca Vŕba a Bobor. Prajem pekný víkend.

Dnes by som Vám povedal príbeh o tom, čo sa stalo Tigríkovi a Mackovi uprostred leta, v čase, keď bývajú najväčšie horúčavy. Bolo to vtedy, keď prestalo pršať na dlhý čas a neprichádzali ani búrky, dokonca ani obláčiky, ktoré by zatienili slnko.

V tých dňoch bolo všade tak málo vody, že zostala iba v potokoch, ktoré pramenili vysoko v horách.

Všade bolo veľmi horúco, že dychčal nielen Macko, ale aj každý obyvateľ doliny. Dokonca aj Tigríkovi, ktorému väčšinou nič nevadilo, bolo v tých dňoch akosi prihorúco.

Obaja hľadali každý deň miesta, kde by sa schladili.

Uprostred doliny bola lúka a na nej rástla Vŕba. Raz sa tak pod ňu ukryli a pokúšali sa schladiť, keď tu zrazu počuli spev.

(ozve sa gitara a hlas)
Som Vŕba, som ticho vody v Zemi, som Vietor celý v korunách, Som Vŕba a rastiem na lúkach.

“Jej, Vŕba, ty ako pekne spievaš.”
Povedali svorne.
“Poradila by si nám? Ty si určite veľmi múdra. Radi by sme sa ochladili, tak dobre ochladili, úplne ochladili, až na kosť. Vieš ako sa to dá?”

“Viem vám poradiť.”
Odpovedala Vŕba.
“Najviac vám pomôže voda alebo zem. Musíte mať veľa vody alebo sa zahrabať hlboko do zeme. A je tu ešte jedna možnosť, môžete sa ukryť do jaskyne.”

“Ale mi tu nevieme kopať, všade sú samé kamene a jaskyne sme nevideli. Vŕba, Vŕba, ty si taká múdra. Voda je tu neďaleko v potoku, no je veľmi rýchla. Poraď nám, čo máme robiť?”

“Potrebujete viac vody. O vode vie veľa Bobor, ktorý v nej žije. Nájdite ho a možno vám pomôže.”

Tigrík s Mackom zvolali všetky zvieratká v doline a pýtali sa, kto pozná Bobra. Zajko povedal, že videl jedného Bobra na konci doliny. Poradil im, nech idú dole prúdom po potoku.

Išli teda po potoku a onedlho stretli Bobra. Povedali mu, že je málo vody, neprší a je horúco, a že by boli radi, keby je vody viac. Počuli, že on vie o vode veľa. Poradil by im? Spýtali sa ho.

Odpovedal im, ak chcú viac vody, potrebujú postaviť hrádzu, potom voda stúpa a je jej všade viac.

Oni na to, že nevedia, čo je to hrádza, ani to, že sa hrádza dá postaviť. Prosili ho, aby im poradil.

Bobor pritakal, zobral celú svoju rodinu a pustil sa do stavby. Padali pri tom stromy. Rad zaradom. Ale ten výsledok, keby ste videli. Voda pomaličky stúpala a stúpala, až vystúpila z brehov potoka a zaliala okolité lúky až po pani Vŕbu. Tú našťastie Bobor nezobral na stavbu. Macko s Tigríkom mu to nedovolil.

V doline začalo byť inak. Vo vzduchu bolo cítiť vlhkosť, chlad a čerstvé vône, ktoré stúpali nad zaliatami lúkami.

Vzniklo nádherné miesto, kde ste mohli stretnúť všetkých obyvateľov doliny. Prichádzali sem každý deň, aby sa napili a ochladili. Stávalo sa, že sa tu v jednej chvíli stretli všetci.

To sa Tigríkovi a Mackovi páči najviac. Keď vidia všetkých obyvateľov doliny pokope. Vtedy radi vylezú na pani Vŕbu a uprosia ju, aby im spievala:

(ozve sa gitara a hlas)
*Som vŕba / Som ticho vody v zemi / Som vietor celý / V korunách
*Som vŕba / Rastiem na lúkach

*Obláčik, Mráčik, Slnko, Dúha

Kategórie
podcast rozprávky

Príbeh zo stredu zimy

alebo dalo by sa povedať, že je to príbeh o tom, ako Tigrík s Mackom stretli Žabku v horách uprostred zimy. Môžete čítať, ale aj počúvať. Prajem pekný slnečný deň.

Bolo to uprostred zimy, počas slnečných dní, keď sa začali v horách pomaličky topiť snehy. Mackovi sa už nechcelo spať, nuž sa pridal k Tigríkovi a behal s ním popod horu. Ani mu nevadilo, že je všade veľa snehu. Spoločne behali, ale aj skákali. Viete, sneh sa už tak rýchlo topil, že sa pod horou objavili bystriny a potôčiky. Kam oko dovidelo bol samý sneh, voda a slnkom zaliata krajina.

Skákanie ponad zurčiacu vodu ich tak rozbláznilo, že Macko z toho začal kričať a ujúkať. Vraj spraví tunel v snehu a urobí Tigríkovi biely brlôžtek. Nelenil, začal hrabať a po krátkej chvíli zmizol v hŕbe snehu.
Zostala po ňom iba obrovská diera a z nej lietal navôkol sneh.
Macko úplne rozbláznený hrabal, kopal a vyhadzoval všetko, na čo v snehu narazil. Taký bol pojašený, že hrabal nielen v snehu, ale aj v zemi. Jenoducho vyhadzobal všetko, čo mu prišlo pod labky. Medzi kamením, zemou a kadečím sa objavilo aj niečo jemné a mäkké.
To niečo vyhodil vonku na sneh a kopal ďalej.

Tigrík sa vyhrieval celý čas na slniečku, ale toto ho zaujalo.
Čo to Macko vyhodil? Čo to je? Či kto to je?

Tigrík na to kukal a odrazu to vedel. Volá na Macka nech prestane a príde von.
Kukaj, pozri, veď ty si vyhodil žabku z jej zimného domčeka.
Macko zostal zaskočený a spoločne sa pozerali na Žabku. Tá vyzerala úplne tuho.
Odrazu však pootvorila oko a začala drkotať.
Čooo saaa tooo staaaaalo? Uuuuuž maaam vstaaavať?

Žabka sa triasla a stuhla.

Tigrík ju jemne zobral, položil ju Mackovi do kožúška a Macka otočil tak, aby na Žabku čo najviac svietilo slnko. Z jednej strany ju hriali slnečné lúče a z druhej mackov kožuch.
Opäť pootvorila oči a teraz už iným hlasom začala rozprávať. Že či už prišla jar, či naozaj má vstávať a hlavne ju zaujímalo, kde je nejaké jedlo a voda, v ktorej by si zaplávala.
Tigrík s Mackom iba pozerali a počúvali žabkino drkotanie, kvákanie a pýtanie. Nevedeli čo robiť.

Letela okolo straka a smiala sa im rapotavým hlasom. Smiala sa na tom, ako zabudili Žabku.
Tigrík sa jej spýtal, že čo majú teraz robiť.
Straka sa iba smiala a povedala, že nič sa nedá robiť. Žabka určite zamrzne.

V tom Macka napadlo, pretože nechcel aby Žabka zamrzla, že on sa o ňu postará. Zoberie ju so sebou v kožuchu a prespí u neho v brlohu až do jari.
Tam jej spraví postel z lísta, konárikov a machu a ešte ju bude zohrievať svojím telom. Samozrejme tak, aby ju nerozpučil.
Ako povedal a vymyslel, tak aj spravil. Žabka dospala v mackovom brlohu celú zimu. Na jar sa pridala k ostatným žabkám a Macko s Tigríkom dostali krásnu odmenu. Večer čo večer počúvali žabie kŕkavé piesne a nočné koncerty. Smiali sa, keď sa pokúšali uhádnuť, ktoré kŕkanie patrí žabke, ktorú stretli.

Čo myslite, uhádli to?