Kategórie
piesne rozprávky

Hľadanie v hmle a Pieseň pre noc a deň

Hľadali Koníka od skorého rána. Čo, už za tmy cítili, že ho opäť musia vidieť a spýtať sa ho, aký vie byť rýchly. Mackovi sa prisnilo, že Koník predbehol aj Vietor. Tigríkovi sa to nezdalo, tak išli Koníka spoločne hľadať, aby zistili, kde je pravda.

V noci Krajinu prikryla hustá hmla a studený chlad. Ešteže mali svoje kožúšky.

Tigrík ukázal smer, kde zacítil Koníka. No hmla spolu s mrazivým chladom menili vône a tie viedli úplne inam. Mackovi sa zdalo, že chodia v kruhu. Možno by to bol aj kruh, ale bola to špirála. Chodili v špirále, až sa ocitli v jednom jedinom bode, kde sa iba točili koldokola. Hlávky sa im zatočili z toľkého točenia. Sadli si na Zem a zbadali, že nad nimi sedí Drozd.

Sedel na konári mladého Duba. Spieval si svoju rannú pieseň a pritom sa iskrivými očami díval na dvoch zatočených chlpáčov. Keď dospieval noci a privítal nový deň, zletel nižšie k Mackovi a Tigríkovi.

Spýtal sa ich, čo sa im stalo, že sú takí zatočení. Povedali, že hľadajú Koníka a vône ich úplne poplietli a hmla im tiež nijak nepomohla.

Drozd sa ponúkol, že vyletí nad hmlu a pohľadá Koníka. V tej chvíli zmizol a za okamih bol späť. Spevavým hlasom im ukázal smer a trošku ich sprevádzal. Cestou sa ho pýtali, akú pieseň to ráno spieval noci a potom novému dňu. Jediné čo mohol, znovu im ju zaspieval a oni sa ju učili spolu s ním.

Je to taká jednoduchá pieseň, tu sú jej slová:

Čo bude, čo bude, čo bude, čo bude,
Na Dube, na Dube, na Dube, na Dube,
Čo bude, čo bude, čo bude, čo bude,
Keď odíde noc.
To bude, to bude, to bude, to bude,
Na Dube, na Dube, na Dube, na Dube,
To bude, to bude, to bude, to bude,
Zaspieva Drozd.
Zaspieva Drozd, v piesni chytená je noc.
Zaspieval Drozd: "V piesni chytil som noc!"
Noc chytená je v piesni,
Spievajú vtáci lesní,
Spievajú vtáci na lúkach,
Že je to tak.

A takto by ju spieval Človek.

Pokračovanie nabudúce.

Kategórie
rozprávky

Ako Tigrík s Macíkom Koníka stretli a živú vodu pili

Milí priatelia, dnes Vám poviem príbeh o tom, ako Tigrík s Mackom Koníka stretli a živú vodu pili.

Jednej noci sa pod Horou objavili nové zvuky. Prichádzali z hĺbky lesa, z miesta kde rástli najstaršie stromy. Macko s Tigríkom počúvali a snažili sa prísť na to, o čom zvuky hovoria. Popod koruny stromov sa ozývalo dup, dup, dupdup, dup, dup, dupdup a za nimi nasledovalo niečo ako fŕŕŕŕŕ´, fŕŕŕŕŕ.
Neznáme zvuky ich začali lákať. Boli takí zvedaví, že sa vybrali smerom kam vôbec nechodili. Dupdup a fŕŕŕkanie ich priťahovalo viac a viac k sebe.
Opatrne prebehli popod koruny stromov a ocitli sa pred obrovskou stenou. Zdala sa im nepreniknuteľná a nekonečne vysoká. Bola vytvorená zo stromov a kríkov. Ich prepletené konáre spolu s lianami vytvárali dojem, že ďalej neprejdú.
Tigrík ale bystrým okom uvidel nenápadnú štrbinu a vkĺzol do húštiny. Macko ho okamžite nasledoval.
Ako vkĺzli, tak aj vykĺzli a ocitli sa na krásnej lúke obkolesenej prastarými stromami.
Zdalo sa im, že čnejú až kamsi nad oblohu a hviezdy sú iba ozdobami ich korún.
Na vzdialenom okraji polianky stál najmohutnejší strom a pod ním bolo malé jazierko. Mali dojem, že zo stromu vyteká striebristý prameň, ktorý jazierko napája.
Povedľa ležalo niekoľko väčších kameňov a na nich poskakovalo stvorenie, ktoré vydávalo tajomné dupdup a fŕŕŕŕ. Vyzeralo trošku ako jeleň, len nemalo parôžky a aj nohy malo iné. Všetky svaly mu ihrali ako mesačné lúče na hladine vody.
„Vŕŕŕ, brum, brum, a ty si kto? Kto si, kto si?“ Pýtali sa zvieratká.
„Fŕŕŕŕ, ja som Koník, dup, dup, dupdup, dup, fŕŕŕ, fŕŕŕ.“
Stále poskakoval po kameňoch a od jeho nôh lietali akoby iskry. Zoskočil na lúku, behal, pobehoval a cválal dokola.
Na chvíľu pri nich zastal, aby si ho prezreli a poobdivovali jeho kopýtka, hrivu a jeho výšku.
No nedalo mu postávať a tak zaraz fŕkal, dupotal a tešil sa v pohybe.
Prezradil Mackovi a Tigríkovi, že voda v prameni a jazierku je živá. A že odkedy sa jej napil, má veľkú, veľmi veľkú chuť behať, ešte viac behať, skákať a tešiť sa zo všetkého.
Macko a Tigrík boli nadšení z tohoto tajomného miesta, v očiach sa im odrážali hviezdy a iskrivé dupotanie Koníka. Poskočili k jazierku, aby sa tiež napili….no a to ste mali vidieť.
Oči im zažiarili, svaly sa rozohrali, srdcia poskočili a ich labky sa rozbehli obrovskou rýchlosťou.
Macko sa z toho začal kotúľať, zatiaľ čo Tigrík vyskočil do konárov mohutného stromu. Vyletel do vrcholca ako strela, na najvyššom konári mraučal, mrnčal, skrátka spieval a po chvíli už zbehol na zem. V tej istej chvíli opäť vybehol do vrcholca a vyzeral, akoby chcel skočiť a letieť.
Macko sa pritom stále kotúľal po lúke a ako videl Tigríka na vrcholci, zakričal: „Poď sa radšej kotúľať. Neskáč, veď ty nemáš krídla!“
Tigrík ho počúvol, zbehol na Zem a pridal sa k Mackovi.
Koník sa tešil, fŕkal, cválal, dupotal o skaly a iskril. Z Macka a jeho kotúľov by sa celému svetu zatočila hlava, zatiaľ čo Tigrík spravil asi svetový rekord v počte skokov z konára na konár.
Boli veselí, ba ešte veselejší. Čo veselejší, oni boli živší ako živí.
Lesom sa niesli ich zvuky a do tej parády sa začali pridávať ďalšie tóny, dokonca sa zdalo, že znejú aj stromy, voda a obloha. Spoločne sa zliali do jednej lesnej piesne, ktorú vietor nežne odnášal spopod Hory v diaľ,
od prastarých stromov a vody plnej života.

Kategórie
rozprávky

Bobule, bobule, samé bobule

Skončilo leto, prišla jeseň a vysoko v lesoch pod horou dozreli všetky šťavnaté plody. Ich vôňa lákala mnohé zvieratká na miesta, kde zvyčajne nechodili.

Macko ešte za tmy, pred brieždením, šťuchal ňufáčikom do tigríka. Šťuchal, šťuchal, až ho z konára zhodil. Tigrík, stále vo sne, jemne dopadol na štyri labky, zívol si, natiahol sa a prekvapene pozrel na Macka.

Macík iba ukázal nahor a vetril. V tej chvíli aj Tigrík zacítil vône, ktoré nepoznal.

Boli to čučoriedky, brusnice, jarabiny, huby. Zrelé vône im šteklili ňufáčiky a to šteklenie v nich vyvolalo tanec všetkých svalov. Najprv sa zdalo, že idú naozaj tancovať, no tanec sa zmenil na hravý beh do kopca popri horskom potoku.

Vybehli až na čistinku, z ktorej počuli niekedy spievať Jeleňa. Tam na nich čakalo najchutnejšie prekvapenie. Všetky plody ako na tanieri. Akurát jarabina bola v korunách.

Nestihli by ste povedať ani mäkké f a oni už schrúmali hádam aj polku čistinky. Asi preto také miesta volajú čistinka 🙂 Úplne to tam vyčistili.

Kým sa toto všetko dialo, Slnko vychádzalo na oblohu. Najprv rozžiarilo vrchol hory a potom aj celú krajinu.

Ostré ránné lúče zvieratká prekvapili. Celé prekvapené zistili, že čistinku do poslednej bobuľky vyčistili a ich plné brušká začali pýtať spánok. Tak sa hneď uložili na zem, opreli si hlávky o seba, začali driemať a tráviť.

Snívalo sa im o bobuliach, bobuliach a samých bobuliach. Bobule boli všade, boli všetkým, oblakmi na oblohe, vodou v potokoch, skalami na úpätí hory. Ako im tak ich sny zbobuľovateli, bobule začali naberať pohyb, ako keď tancujú hady a začali okolo nich krúžiť. Do toho štebotali vtáčiky a spievali piesne, no o čom asi 😉

(Tu nasleduje spev vtáčkov s pesničkou.)

„Bobule, bobule, bobule, bobule, kde ste? Bobule, bobule, bobule, bobule, chceme Vás všetky zjesť! Čiričipčipčiričip. Bobule, švííhijúúú, bobule, kde ste?…….“ (toto je pracovný text pesničky, ktorá zaznie už čoskoro vo zvukovej nahrávke).

Kategórie
rozprávky

Ako Macko s Tigríkom ozdobený stromček hľadali

Bol to deň tichý, tichý až do takého ticha, že ste mali pocit, že zastal čas. Macko s Tigríkom to mali radi, lebo ticho im dovolilo počúvať zvuky, ktoré prichádzali pod horu.

Započúvali sa vetru, ktorý im čas od času prinášal príbehy z dolín. V tomto fúkaní znelo niekoľko slov, medzi nimi sa často opakovalo slovo sláviť a štedrý.

Znel im dobre taký zvuk. Sláááááááááááááááviť. Sláááááááááááááááviť. Tak sa im zapáčil, že ho začali opakovať. Opakovali ho neustále, až vo chvíli, keď vietor začal tíchnuť prišlo jemné sneženie.

Snehové vločky nežne obsypali les, všetky koruny stromov, každý krík a bylinu, dokonca sem-tam zakryli aj miesta pod korunami.

Do toho sa pridali lúče slnka, ktoré začali vytvárať na vločkách jemnú trblietu. Tá sa rozihrala do šteklivých zábleskov, dopadajúcich do všetkých očí v lese.

Macko s Tigríkom mali oči došteklené a trblietou rozihrané tak, že videli odrazu v lese Človeka aj so svojimi mláďatami, ako tancujú okolo stromu a vešajú naň všelijaké veci. Aj počuli škrekot, výskot a hurhaj mláďat.

Ozdobený strom sa im veľmi zapáčil, tak si povedali, že aj oni taký spravia. No nemali tie veci, ktoré mal človek.

Najprv chceli nájsť ozdoby a potom ich zaniesť ku stromu. Hľadali, hľadali, ale nenašli. No cestou stretli Rezbárika a ten už z diaľky vedel, čo hľadajú.

Vlastne to vedel už deň predtým. Veď večer prišla k nemu Múza a povedala mu, aby pripravil malý trblietavý strom.

Nuž a ten čakal na túto chvíľu. Aby tí, čo hľadali aj našli. Dnes to bol strom ozdobený slávou štedrých dní a zvieratká túžiace zažiť iskrenie mláďať Človeka.

Ľaľa, takto sa tešili.

Kategórie
tvorba z dreva úvahy video

Drevené Ovečky

Ovečky z lipového dreva ako náušničky. Háčiky z chirurgickej ocele.

Keď vidím ovce, vždy pozerám a hľadám pastiera. Ovečky sú milé stvorenia, pripomínajú mi históriu ľudstva a obdobie, keď naši predkovia začali nenápadný prechod k civilizácii. Odrazu zistili, že divoké zvieratá nemusia len loviť, ale si ich môžu aj udomácniť, chovať a starať sa o ne. To prinieslo dostatok zdrojov k prežitiu. Nebola to ešte klasická poľnohospodárska kultúra, boli to nomádske kmene, skupiny ľudí, rodiny, klany, ktoré putovali krajinou.

Z lovcov a zberačov sa takto stávali predkovia dnešných ľudí postupne pastiermi a chovateľmi.

Asi pred rokom som videl pekný dokument o africkej krajine a pokusoch o jej obnovu.

Vlastne to bol príbeh jedného vedca, ktorý pred pár desaťročiami na základe nesprávneho vyhodnotenia údajov a mylných predpokladov navrhol jednej africkej vláde vystrieľať veľké množstvo slonov. A to iba preto, že podľa výskumu, boli práve slony príčinou zničenia krajiny v danom štáte.

Žiaľ znížením počtu slonov sa problém nevyriešil. Krajina sa neobnovila a nezotavila. V podstate sa stav ešte zhoršil.

Spomínaný vedec si to veľmi vyčítal, čo spôsobil svojou chybou. Kvôli tomu sa začal zaoberať problematikou africkej krajiny a jej obnovou oveľa intenzívnejšie. Skúmal v iných krajinách a hlavne na miestach kde sa veľa páslo a už sa nepasie. Vypozoroval súvislosti medzi pasením a zdravotným stavom krajiny, pôdy, tráv, stromov a kríkov.

Prišiel na to, že správnym chovom dobytka sa zdravotný stav krajiny a pôdy zlepšuje, a to vedie k postupnému zatrávneniu veľkých plôch a rastu nových kríkov a stromov. Obnovu krajiny dosiahol spolu s miestnymi v priebehu asi 15 rokov. Pomohlo to krajine, ale aj ľuďom, ktorí tam žijú.

Je to krásny príklad toho, že o krajinu je lepšie sa starať ako robiť nič. Pretože ak nemôžete robiť nič a chcete robiť nič, tak aj to nič môžete bezpracne dosiahnuť.

Smutný som z takých ľudí, ktorí si vyberajú robiť nič, ako hľadať správne hospodárenie v krajine. Vlastne som smutný z takej krajiny, ničomníkov mi nie je ľúto.

Veď uvažujme. Robiť nič, to koho pripomína? Mne určite človeka, ktorý ešte nie je civilizovaný, má skôr zvieracie vedomie a potuluje sa zo dňa na deň krajinou, aby prežil, alebo aby niečo zažil, tak je to moderné, pravda?

Chceme ísť cestou späť, alebo zostaneme civilizovaní a naučíme sa správne hospodáriť a starať sa o krajinu?

Odpovede už ukazuje čas.

Tu si môžete pozrieť prednášku, pána Savoryho, to je ten vedec.
Kategórie
video

Vietor na luke

Keď pod Tatrami fúka, vietor sviští a sviští, nemá konca. Až príde chvíľa, keď všetko naraz ustane.

Sťaby koňa dali stajne.

Kategórie
tvorba z dreva

Nové drobnosti

Pripravil som niekoľko nových drobností z dreva. Niekoľko macíkov, vĺčika, koníka a hríbikové náušnice.

Budú pri mne ešte pár dní a potom sa objavia na jednej chate v našich horách.

Uhádnete na ktorej?

Kategórie
príbehy rozprávky

Pukliny v Zemi

Tigrík s Mackom v záhrade objavovali na každom kroku niečo nové. Len čo sa prestali nadchýnať najkrajšími výhľadmi, pristáli na zemi, aby sa rozhliadli aj medzi novými rastlinami, ktoré tu rástli. V horách a lesoch také nevideli.

Aké bolo ich prekvapenie, keď sa ocitli vedľa veľkej pukliny. Na jej dne bola iba čierno-čierna hlbočina, ktorá Macka lákala, no Tigrík mu nedovolil do nej vkĺznuť.

„Najprv sa započúvaj, čo zneje z hĺbky?“ povedal Tigrík Mackovi.

Započúval sa Macík spolu s Tigríkom a odrazu bolo počuť jemné znenie Zeme. Pripomínalo to veľmi veľmi stíšený zvuk padajúcich kameňov v horách, ktorý je počuť na jar, keď sa topia ľady a sneh. Ešte v tých zvukoch znelo také niečo, čo pripomínalo zvuky, keď sa spúšťali po piesku dolu zrázom. V znení cítili aj ukryté tóny. Tóny spolu so slovami.

“ Keď otvorí sa Zem, vodu hľadaj v nej. Ak sa na dne neukáže, sucho prišlo, ber to vážne. Spievaj spolu s puklinou, príďte, príďte, príďte dažde. Príďte! Príďte! Príďte dažde! Spievaj spolu s puklinou, juhú, juhúúúú, juhúú, hou!“

Čo myslíte, spievali spolu s puklinou?

Veru spievali, ba až tancovali. Hýbali sa pohybom, ktorý napodobňoval všetky pukliny v záhrade. Zem sa v puklinách otvárala, akoby mala mnoho premnoho úst a nimi chcela piť a piť a len piť od smädu.

Ak by neprišla na druhý deň búrka, tak by snáď tie pukliny vypili všetku vodu z rastlín v záhrade. Pri búrke a daždi sa pukliny naplnili až po okraj a Macko spolu s Tigríkom jasne počuli, ako sa pieseň zmenila a bola iná.

„Voda prišla, milá moja, voda prišla, voda milá. Naplnila život jedna chvíľa. Dnes búrkou a dažďom sa volala. Voda, voda, vodaaaaaa haaaaa :-)“

A to je na dnes všetko.

Kategórie
príbehy rozprávky

Najkrajší výhľad

Hľadali Tigrík a Macko jedného dňa miesto, z ktorého budú mať najkrajší výhľad. Z každého kvetu sa ozývali jemné tóny a oni dvaja, veľkí poslucháči, počuli v tých tónoch samé „Tu, tu, tu je to miesto, áno tu, tu je najkrajší výhľad.“

Skákali teda medzi kvetmi ako lúčne koníky a pozerali sa so všetkých kvetov na všetky sveta strany.

Keď tak dumali, ktorý výhľad je najkrajší, museli si svorne povedať, že každý výhľad sa im páčil. Tak sa zhodli, že každý výhľad bude najkrajší.

Veď to posúďte.

Kamkoľvek sa odkiaľkoľvek zapozerali, vždy našli niečo, čo ich tak zaujalo, že iba híkali a hovorili o najkrajšom pohľade, výhľade, vyhliadke, pozeraní, kukaní, obzeraní, pozorovaní a okukávaní a čumení.

Ako sa v tom mali rozhodnúť? Ako si vybrať?

Pochopili, že najkrajšieho môže byť viac ako len to, o čom sa vraví , že je najkrajšie. Nuž, najkrajšie môže byť aj všetko. Aspoň čo sa výhľadov týka.

Taký bol ich ďalší deň, deň ako každý iný, najkrajší.

Kategórie
príbehy rozprávky

Ako Macko počúval kvet

Započúval sa Macko do miestneho rozhlasu. Ozýval sa z kvetov Pupenca. Vysielam na krásnych vlnách a zalieval zvukmi priľahlú záhradu. Macko do nej veľmi rád chodieval, aby sa potešil ako všetko rastie.

V záhrade to bolo vždy iné, veru nieto v nej divokých lúk a horských lesov.
Zo zvukov Pupenca cítil všetko. Teda počul všetko. Aj zvuky divočiny, aj zvuky pekne obriadenej záhradky.

Dnes bol na programe zvuk pokosených tráv a dozrievajúcej úrody. Do toho sa miešali samé suché tóny. Boli skutočne suché, takmer sa nedali počúvať. Ale čo sa dá robiť, keď je všade sucho. Prejaví sa to aj v tónoch.

Dokopy všetky stále zneli nádherne a jemne, ako uspávanka. A to bolo najlepšie.
Macko opäť zadriemal opretý o kvet Pupenca, tóny ho zobrali na cestu a letel. Letel cez kvet priamo do Stredu Zemu, kde videl obrovský kozmický orchester. Potom opäť preletel zemskými vrstvami všetkých farieb, až sa objavil na ohnivom kvete, ktorý rástol na kraji záhrady.

Tam našiel aj Tigríka.
Z ohnivých kvetov znela pieseň, ktorú si hmkal Tigrík.

„Horí ohník, horí, na korune kvietkov,
Horí, horí na okraji záhrady.
Nechaj sa ním niesť ako lúčnou riekou.
Ukáže Ti, ukáže najkrajšie poklady.“

Spoločne hmkali a zvuk piesne ich zobral letieť k novým objavom, ktoré lemovali tie najkrajšie poklady, poklady letnej záhrady.
A taký bol ten deň Macka a Tigríka, deň ľahký ako páperie.

Majte sa pekne a leťte. 🙂