Kategórie
príbehy

Vŕba

Neďaleko jedného slovenského mestečka rástla Vŕba. Jej kmeň a koruna nenápadne vystupovali zo stromoradia ďalších stromov a krov. Boli to mladé porasty, ktoré vznikli vďaka tomu, že tu ľudia nič neriešili. Pôsobilo to tam ako v slepej uličke. Akurát táto ulička, cestička, sa nekončila v stene, ale sa končila v Krajine.

Vŕba, o ktorej píšem, rástla medzi poliami spolu s ďalšími Vŕbami. Sprevádzali ich Bazy, myslím, že tam bol aj jeden Javor a mladé Topole.

Zapamätal som si Ju, lebo mi jedného dňa “porozprávala tisíc príbehov”. Slovami tých príbehov boli lúče poobedňajšieho Slnka. Lúče prenikali korunou a tým vytvárali zvláštne záblesky v tobolkách, ktorými bola Vŕba obsypaná. Mal som dojem, že na mňa z koruny žiari hádam aj tisíc svetiel.

Tobolky hrali v lúčoch Slnka ako lampášiky v rozprávkach.

Až tak mi to upútalo pozornosť, že som zostal stáť, ako kôl v plote.

“To čo je?” Hovoril som si.

Zdalo sa mi, že každá tobolka je hviezda s vlastným svetom a vlastnými príbehmi. Vlastne skôr s vlastnými rozprávkami.

Okamžite som ich chcel všetky spísať, nakresliť, opísať. No nevedel som, kde z toľkých zábleskov a nadšenia začať. Čas zastal a ja som sa cítil ako ďalšia horiaca tobolka.

Díval som sa a díval na to ihranie lúčov v nekonečnej chvíli, až ma z toľkého dívania vytrhol môj Psík. Jasne mi naznačil pohybmi tela, že čas nezastal. Jednoducho nastal čas ísť ďalej. Pohybom ukázal ďalší smer. Šup šup do voľnosti a do krajiny.

Som rád, že tam bol. Inak neviem, neviem, čo by bolo so mnou. Hádam by som na tom mieste stál doteraz, spisoval všetky príbehy, ktoré z Vŕby na mňa zažiarili, a určite by som z toľkého státia už aj zakorenil. 😉