Kategórie
rozprávky

Ako Macko s Tigríkom ozdobený stromček hľadali

Bol to deň tichý, tichý až do takého ticha, že ste mali pocit, že zastal čas. Macko s Tigríkom to mali radi, lebo ticho im dovolilo počúvať zvuky, ktoré prichádzali pod horu.

Započúvali sa vetru, ktorý im čas od času prinášal príbehy z dolín. V tomto fúkaní znelo niekoľko slov, medzi nimi sa často opakovalo slovo sláviť a štedrý.

Znel im dobre taký zvuk. Sláááááááááááááááviť. Sláááááááááááááááviť. Tak sa im zapáčil, že ho začali opakovať. Opakovali ho neustále, až vo chvíli, keď vietor začal tíchnuť prišlo jemné sneženie.

Snehové vločky nežne obsypali les, všetky koruny stromov, každý krík a bylinu, dokonca sem-tam zakryli aj miesta pod korunami.

Do toho sa pridali lúče slnka, ktoré začali vytvárať na vločkách jemnú trblietu. Tá sa rozihrala do šteklivých zábleskov, dopadajúcich do všetkých očí v lese.

Macko s Tigríkom mali oči došteklené a trblietou rozihrané tak, že videli odrazu v lese Človeka aj so svojimi mláďatami, ako tancujú okolo stromu a vešajú naň všelijaké veci. Aj počuli škrekot, výskot a hurhaj mláďat.

Ozdobený strom sa im veľmi zapáčil, tak si povedali, že aj oni taký spravia. No nemali tie veci, ktoré mal človek.

Najprv chceli nájsť ozdoby a potom ich zaniesť ku stromu. Hľadali, hľadali, ale nenašli. No cestou stretli Rezbárika a ten už z diaľky vedel, čo hľadajú.

Vlastne to vedel už deň predtým. Veď večer prišla k nemu Múza a povedala mu, aby pripravil malý trblietavý strom.

Nuž a ten čakal na túto chvíľu. Aby tí, čo hľadali aj našli. Dnes to bol strom ozdobený slávou štedrých dní a zvieratká túžiace zažiť iskrenie mláďať Človeka.

Ľaľa, takto sa tešili.