Kategórie
rozprávky

Ako Tigrík s Macíkom Koníka stretli a živú vodu pili

Milí priatelia, dnes Vám poviem príbeh o tom, ako Tigrík s Mackom Koníka stretli a živú vodu pili.

Jednej noci sa pod Horou objavili nové zvuky. Prichádzali z hĺbky lesa, z miesta kde rástli najstaršie stromy. Macko s Tigríkom počúvali a snažili sa prísť na to, o čom zvuky hovoria. Popod koruny stromov sa ozývalo dup, dup, dupdup, dup, dup, dupdup a za nimi nasledovalo niečo ako fŕŕŕŕŕ´, fŕŕŕŕŕ.
Neznáme zvuky ich začali lákať. Boli takí zvedaví, že sa vybrali smerom kam vôbec nechodili. Dupdup a fŕŕŕkanie ich priťahovalo viac a viac k sebe.
Opatrne prebehli popod koruny stromov a ocitli sa pred obrovskou stenou. Zdala sa im nepreniknuteľná a nekonečne vysoká. Bola vytvorená zo stromov a kríkov. Ich prepletené konáre spolu s lianami vytvárali dojem, že ďalej neprejdú.
Tigrík ale bystrým okom uvidel nenápadnú štrbinu a vkĺzol do húštiny. Macko ho okamžite nasledoval.
Ako vkĺzli, tak aj vykĺzli a ocitli sa na krásnej lúke obkolesenej prastarými stromami.
Zdalo sa im, že čnejú až kamsi nad oblohu a hviezdy sú iba ozdobami ich korún.
Na vzdialenom okraji polianky stál najmohutnejší strom a pod ním bolo malé jazierko. Mali dojem, že zo stromu vyteká striebristý prameň, ktorý jazierko napája.
Povedľa ležalo niekoľko väčších kameňov a na nich poskakovalo stvorenie, ktoré vydávalo tajomné dupdup a fŕŕŕŕ. Vyzeralo trošku ako jeleň, len nemalo parôžky a aj nohy malo iné. Všetky svaly mu ihrali ako mesačné lúče na hladine vody.
„Vŕŕŕ, brum, brum, a ty si kto? Kto si, kto si?“ Pýtali sa zvieratká.
„Fŕŕŕŕ, ja som Koník, dup, dup, dupdup, dup, fŕŕŕ, fŕŕŕ.“
Stále poskakoval po kameňoch a od jeho nôh lietali akoby iskry. Zoskočil na lúku, behal, pobehoval a cválal dokola.
Na chvíľu pri nich zastal, aby si ho prezreli a poobdivovali jeho kopýtka, hrivu a jeho výšku.
No nedalo mu postávať a tak zaraz fŕkal, dupotal a tešil sa v pohybe.
Prezradil Mackovi a Tigríkovi, že voda v prameni a jazierku je živá. A že odkedy sa jej napil, má veľkú, veľmi veľkú chuť behať, ešte viac behať, skákať a tešiť sa zo všetkého.
Macko a Tigrík boli nadšení z tohoto tajomného miesta, v očiach sa im odrážali hviezdy a iskrivé dupotanie Koníka. Poskočili k jazierku, aby sa tiež napili….no a to ste mali vidieť.
Oči im zažiarili, svaly sa rozohrali, srdcia poskočili a ich labky sa rozbehli obrovskou rýchlosťou.
Macko sa z toho začal kotúľať, zatiaľ čo Tigrík vyskočil do konárov mohutného stromu. Vyletel do vrcholca ako strela, na najvyššom konári mraučal, mrnčal, skrátka spieval a po chvíli už zbehol na zem. V tej istej chvíli opäť vybehol do vrcholca a vyzeral, akoby chcel skočiť a letieť.
Macko sa pritom stále kotúľal po lúke a ako videl Tigríka na vrcholci, zakričal: „Poď sa radšej kotúľať. Neskáč, veď ty nemáš krídla!“
Tigrík ho počúvol, zbehol na Zem a pridal sa k Mackovi.
Koník sa tešil, fŕkal, cválal, dupotal o skaly a iskril. Z Macka a jeho kotúľov by sa celému svetu zatočila hlava, zatiaľ čo Tigrík spravil asi svetový rekord v počte skokov z konára na konár.
Boli veselí, ba ešte veselejší. Čo veselejší, oni boli živší ako živí.
Lesom sa niesli ich zvuky a do tej parády sa začali pridávať ďalšie tóny, dokonca sa zdalo, že znejú aj stromy, voda a obloha. Spoločne sa zliali do jednej lesnej piesne, ktorú vietor nežne odnášal spopod Hory v diaľ,
od prastarých stromov a vody plnej života.