Kategórie
príbehy rozprávky tvorba z dreva

Živé Drievka

Viem, že pomenovanie Živé Drievka niektorí ľudia používajú na istý druh hmyzu, ktorý sa maskuje ako listy alebo konáriky kríkov a stromov.

Vlastne som to nevedel, keď som toto pomenovanie začal používať na drevené bytosti a zvieratká, ktoré tvorím. Samé sa k nim pridružilo.

Veď aj ľudia často hovorili a popisovali tieto veci ako živé. Dokonca sa mi niekoľkokrát stalo, že som mal pocit, že už už v mojich rukách ožijú. Našťastie sa tak nestalo, lebo to by som sa ocitol asi v inom zariadení, ako u seba doma, že?

A tak po mnohých pomenovaniach, ako Gregorovci, Potvorky, Figúrky, Panáčikovia, či Woodoo bábiky, prišlo pomenovanie Živé Drievka.

Spolu s menom sa objavili aj jedno-obrázkové komixy, malé príbehy z ciest a potuliek, ktoré som začal fotiť a písať do bubliniek.

Ak si ich chcete pozrieť, tak sú hore v článku v prezentácii z Google fotiek.

Kategórie
príbehy rozprávky

Tiger a Záružlie

Dnes mi dovoľte predstaviť krátky príbeh v komixovej podobe. Vystupuje v ňom Tigrík a je sám. Teda nie tak celkom. Obklopuje ho nový život a rast. Príbeh sa odohral v čase, keď ešte Macka nepoznal. Je to jarný príbeh. Verím, že dobre padne takto na večer. Majte sa pekne. 🙂

Kategórie
podcast rozprávky

Spievajúca Vŕba, Bobor a poďme sa schladiť

Milí priatelia, prinášam Vám ďaľší príbeh Macka a Tigríka. Môžete si ho prečítať alebo vypočuť. Predstavte si, že v doline býva Spievajúca Vŕba a Bobor. Prajem pekný víkend.

Dnes by som Vám povedal príbeh o tom, čo sa stalo Tigríkovi a Mackovi uprostred leta, v čase, keď bývajú najväčšie horúčavy. Bolo to vtedy, keď prestalo pršať na dlhý čas a neprichádzali ani búrky, dokonca ani obláčiky, ktoré by zatienili slnko.

V tých dňoch bolo všade tak málo vody, že zostala iba v potokoch, ktoré pramenili vysoko v horách.

Všade bolo veľmi horúco, že dychčal nielen Macko, ale aj každý obyvateľ doliny. Dokonca aj Tigríkovi, ktorému väčšinou nič nevadilo, bolo v tých dňoch akosi prihorúco.

Obaja hľadali každý deň miesta, kde by sa schladili.

Uprostred doliny bola lúka a na nej rástla Vŕba. Raz sa tak pod ňu ukryli a pokúšali sa schladiť, keď tu zrazu počuli spev.

(ozve sa gitara a hlas)
Som Vŕba, som ticho vody v Zemi, som Vietor celý v korunách, Som Vŕba a rastiem na lúkach.

“Jej, Vŕba, ty ako pekne spievaš.”
Povedali svorne.
“Poradila by si nám? Ty si určite veľmi múdra. Radi by sme sa ochladili, tak dobre ochladili, úplne ochladili, až na kosť. Vieš ako sa to dá?”

“Viem vám poradiť.”
Odpovedala Vŕba.
“Najviac vám pomôže voda alebo zem. Musíte mať veľa vody alebo sa zahrabať hlboko do zeme. A je tu ešte jedna možnosť, môžete sa ukryť do jaskyne.”

“Ale mi tu nevieme kopať, všade sú samé kamene a jaskyne sme nevideli. Vŕba, Vŕba, ty si taká múdra. Voda je tu neďaleko v potoku, no je veľmi rýchla. Poraď nám, čo máme robiť?”

“Potrebujete viac vody. O vode vie veľa Bobor, ktorý v nej žije. Nájdite ho a možno vám pomôže.”

Tigrík s Mackom zvolali všetky zvieratká v doline a pýtali sa, kto pozná Bobra. Zajko povedal, že videl jedného Bobra na konci doliny. Poradil im, nech idú dole prúdom po potoku.

Išli teda po potoku a onedlho stretli Bobra. Povedali mu, že je málo vody, neprší a je horúco, a že by boli radi, keby je vody viac. Počuli, že on vie o vode veľa. Poradil by im? Spýtali sa ho.

Odpovedal im, ak chcú viac vody, potrebujú postaviť hrádzu, potom voda stúpa a je jej všade viac.

Oni na to, že nevedia, čo je to hrádza, ani to, že sa hrádza dá postaviť. Prosili ho, aby im poradil.

Bobor pritakal, zobral celú svoju rodinu a pustil sa do stavby. Padali pri tom stromy. Rad zaradom. Ale ten výsledok, keby ste videli. Voda pomaličky stúpala a stúpala, až vystúpila z brehov potoka a zaliala okolité lúky až po pani Vŕbu. Tú našťastie Bobor nezobral na stavbu. Macko s Tigríkom mu to nedovolil.

V doline začalo byť inak. Vo vzduchu bolo cítiť vlhkosť, chlad a čerstvé vône, ktoré stúpali nad zaliatami lúkami.

Vzniklo nádherné miesto, kde ste mohli stretnúť všetkých obyvateľov doliny. Prichádzali sem každý deň, aby sa napili a ochladili. Stávalo sa, že sa tu v jednej chvíli stretli všetci.

To sa Tigríkovi a Mackovi páči najviac. Keď vidia všetkých obyvateľov doliny pokope. Vtedy radi vylezú na pani Vŕbu a uprosia ju, aby im spievala:

(ozve sa gitara a hlas)
*Som vŕba / Som ticho vody v zemi / Som vietor celý / V korunách
*Som vŕba / Rastiem na lúkach

*Obláčik, Mráčik, Slnko, Dúha

Kategórie
podcast rozprávky

Príbeh zo stredu zimy

alebo dalo by sa povedať, že je to príbeh o tom, ako Tigrík s Mackom stretli Žabku v horách uprostred zimy. Môžete čítať, ale aj počúvať. Prajem pekný slnečný deň.

Bolo to uprostred zimy, počas slnečných dní, keď sa začali v horách pomaličky topiť snehy. Mackovi sa už nechcelo spať, nuž sa pridal k Tigríkovi a behal s ním popod horu. Ani mu nevadilo, že je všade veľa snehu. Spoločne behali, ale aj skákali. Viete, sneh sa už tak rýchlo topil, že sa pod horou objavili bystriny a potôčiky. Kam oko dovidelo bol samý sneh, voda a slnkom zaliata krajina.

Skákanie ponad zurčiacu vodu ich tak rozbláznilo, že Macko z toho začal kričať a ujúkať. Vraj spraví tunel v snehu a urobí Tigríkovi biely brlôžtek. Nelenil, začal hrabať a po krátkej chvíli zmizol v hŕbe snehu.
Zostala po ňom iba obrovská diera a z nej lietal navôkol sneh.
Macko úplne rozbláznený hrabal, kopal a vyhadzoval všetko, na čo v snehu narazil. Taký bol pojašený, že hrabal nielen v snehu, ale aj v zemi. Jenoducho vyhadzobal všetko, čo mu prišlo pod labky. Medzi kamením, zemou a kadečím sa objavilo aj niečo jemné a mäkké.
To niečo vyhodil vonku na sneh a kopal ďalej.

Tigrík sa vyhrieval celý čas na slniečku, ale toto ho zaujalo.
Čo to Macko vyhodil? Čo to je? Či kto to je?

Tigrík na to kukal a odrazu to vedel. Volá na Macka nech prestane a príde von.
Kukaj, pozri, veď ty si vyhodil žabku z jej zimného domčeka.
Macko zostal zaskočený a spoločne sa pozerali na Žabku. Tá vyzerala úplne tuho.
Odrazu však pootvorila oko a začala drkotať.
Čooo saaa tooo staaaaalo? Uuuuuž maaam vstaaavať?

Žabka sa triasla a stuhla.

Tigrík ju jemne zobral, položil ju Mackovi do kožúška a Macka otočil tak, aby na Žabku čo najviac svietilo slnko. Z jednej strany ju hriali slnečné lúče a z druhej mackov kožuch.
Opäť pootvorila oči a teraz už iným hlasom začala rozprávať. Že či už prišla jar, či naozaj má vstávať a hlavne ju zaujímalo, kde je nejaké jedlo a voda, v ktorej by si zaplávala.
Tigrík s Mackom iba pozerali a počúvali žabkino drkotanie, kvákanie a pýtanie. Nevedeli čo robiť.

Letela okolo straka a smiala sa im rapotavým hlasom. Smiala sa na tom, ako zabudili Žabku.
Tigrík sa jej spýtal, že čo majú teraz robiť.
Straka sa iba smiala a povedala, že nič sa nedá robiť. Žabka určite zamrzne.

V tom Macka napadlo, pretože nechcel aby Žabka zamrzla, že on sa o ňu postará. Zoberie ju so sebou v kožuchu a prespí u neho v brlohu až do jari.
Tam jej spraví postel z lísta, konárikov a machu a ešte ju bude zohrievať svojím telom. Samozrejme tak, aby ju nerozpučil.
Ako povedal a vymyslel, tak aj spravil. Žabka dospala v mackovom brlohu celú zimu. Na jar sa pridala k ostatným žabkám a Macko s Tigríkom dostali krásnu odmenu. Večer čo večer počúvali žabie kŕkavé piesne a nočné koncerty. Smiali sa, keď sa pokúšali uhádnuť, ktoré kŕkanie patrí žabke, ktorú stretli.

Čo myslite, uhádli to?

Kategórie
podcast rozprávky

Príbeh zo šírošírej doliny

Milí priatelia a návštevníci mojej galérie. K mojej tvorbe opäť pridávam krátky príbeh Tigríka a Macíka. Tentokrát zo šírošírej doliny, kde stretli Draka a Ticho. Môžete si príbeh prečítať, alebo vypočuť.

Dolina, Drak, Ľubovník a Ticho

V našich horách je jedna dolina, ktorá je najväčšia široko ďaleko.
Taká je veľká, že by sa do nej zmestilo aj obrovské hlučné mesto.
Našťastie v nej nie je taký hluk ako v meste a zvieratká si tam žijú celkom pokojne.
Jediné zvuky tu robí vietor a voda, niekedy sa k nim pridá hrom počas búrky a inokedy zahrá veľký hukot padajúca lavína.
Keď už prišla reč na hluk rád by som sa Vás spýtal, či poznáte aj jeho opak. Opak hluku.
Áno myslím na ticho. Na úplné ticho. Na také ticho, ktoré by sa dalo krájať. Poznáte také?
Nemyslím ticho pred búrkou, alebo ticho v škole, keď Vás okríkne učiteľka.
Hovorím o tichu, ktoré je také tiché až ho je cítiť. Akoby bolo hmotné. Jednoducho by ste ho mohli krájať.
Takéto ticho môže niekedy znamenať, že je na blízku drak. Neveríte? Myslíte si, že draci sú hluční a počuť ich na míle ďaleko? Alebo že nie sú?
Ja viem aj o takých drakoch, vlastne zatiaľ iba o jednom, a ten je tichý. Je okolo neho ticho. Ticho ho sprevádza a je to to ticho, ktoré môžete krájať.
Predtým som to nevedel, ale dozvedel som sa to od Tigríka a Macka, ktorí tohto draka stretli. Stretli ho v tej šírošírej doline.
Behali po nej a vybehli až úplne na najvyššie miesta, tesne pod štítmi a tam na lúke plnej kvetov objavili bytosť, ktorú nebolo vidno. Ale ju bolo cítiť. Bolo ju cítiť ako ticho, ktoré sa ich dotklo. Dokonca sa im zdalo, že ho aj vidia. V jednej chvíli prišiel obrovský mrak a zahalil lúku až tak, že nebolo vidieť ani na krok. A vtedy sa im zdalo, že ten mrak akoby obkreslil siluetu draka. Macko kukal, Tigrík tiež a naraz začala vrava.
Ale veď ty si drak! Drak, ktorého vidno-nevidno! A si taký tichý, že sa nás až dotýkaš. Aha kukaj na našu srsť! Čo tu robíš? Ako sa voláš? Z kade si?
Zasypali ho otázkami a výkrikmi.
Bola to lavína slov, pri ktorej sa mrak zdvihol, objavilo sa slnko a drak samozrejme zmizol.
Napriek tomu sa ozval hlas.
Áno som drak a odkedy je táto dolina dolinou, tieto hory horami, tak tu žijem. Odvtedy a všetko si pamätám. Asi som tu odjakživa a možno som tu navždy. Som odtiaľto a volajú ma Drak, ale mám aj iné meno, Ľubko.
A to ako, že sa voláš Ľubko, to kto ti dal také meno?
Dali mi ho kvety, tu tieto na lúke. Tie, čo majú bodky na žltých hlávkach.
Drak Ľubko ukázal na Ľubovník, ktorého tu rástlo neúrekom.
Macko sa potešil, že sa volá po Ľubovníku, lebo Ľubovník mal rád. Rád ho niekedy, ako aj vtedy, žuval. Začal ho odrazu žuvať a ponúkol aj Tigríka. Tí odrazu žuvali, žuli, žuli, žuvali až sa im začalo driemať. Viete, ľubovník vie každého uspať. Zaspali tam hore na lúke v tom dračom tichu, ktoré bolo v tej chvíli pre nich najkrajšou perinkou. Spali a snívali a v tom sne im spieval drak svoju tichú pieseň.

Kategórie
podcast rozprávky

Príbeh na dobrú noc

Čo pridať k drievkam v mojej galérii? Na dnes som si vybral nový príbeh živých drievok, ktorý sa stal v prameništi. V mieste, ktoré vonia novou vôňou.

Tuhľa som ho pre vás narozprával, alebo ak radi čítate, tak tu ďalej je aj napísaný. Nech sa páči!

Po machu neskáč!

Túlali sa Tigrík s Mackom popod veľkú horu.
Krajina šumela vetrom, ktorý roznášal letné vône na všetky strany.
Tí dvaja niečo, alebo niekoho hľadali. Tigrík zacítili vôňu, ktorú nepoznal. Mackovi bola známa, no zo svojej pamäti v kuse vydoloval iba jedno jediné slovo. Brum!
V ten deň bol akýsi prispatý. Bol to jeden z najhorúcejších dní a Macka už nič iné nezaujímalo, len to, kde by sa ochladil.
Tigríkovi bolo dobre. Vedel prežiť aj leto, aj zimu a popritom sledovať čo sa deje naokolo.
Ale toto, čo cítil, mu unikalo. Asi to robil vietor. Fúkal, fúkal a naozaj všetko rozfúkaval.
V jednej chvíli však prestal a sadol si do korún stromov.
Tigrík opäť objavil neznámu vôňu a ťahal Macka za ňou.
Prešli popod osiky, zbehli briežkom a ocitli sa akoby v dlani veľkého obra.
To miesto voňalo najčerstvejšími vôňami, jemným chladom a vodou.
Bolo to pramenište.
niekoľko prameňov tu vytváralo maličký potôčik, ktorý vytekal z obrovej dlane rovno do malého údolia.
Macko sa potešil z chladu a vôní. Okamžite skočil do maličkého jazierka, zostal v ňom ležať a ihneď zaspal od spokojnosti.
Tigrík si zvedavo obzeral celé pramenište, veď konečne našiel nezmámu vôňu.
Keď sa vrátil k Mackovi, našiel ho ako trieli z vody. Doslova z nej vyletel.
Čo sa ti stalo, Macko? Spýtal sa Tigrík.
Jáj, tá voda štípe! Štípe ako had. Jój, bolí to! Povedal Macko, ktorého voda úplne prebrala a doštípala.
Macko skákal celý doštípaný a začal sa váľať po zemi. Vlastne ani nie po zemi, padol rovno do machu.
Z machu sa však ozval hlas.
Čo nás pučíš?! Polež si na nás, ale po nás neskáč! Veď nás popučíš!
Macko s Tigríkom kukali čo sa to deje.
Mach im začal rozprávať, ako tu rastie odjakživa, a ako na ňom niekedy niekto leží, ale nik si nedovolil po ňom skákať.
Macko prestal skákať, znova si ľahol a spravil dobre. Mach mu upokojil celé telo. Prestalo ho štípať a opäť zaspal.
Tigrík sa na to pozeral a po krátkej chvíli si k Mackovi ľahol aj on.
Zaspali ako drevá.
Sníval sa im sen, v ktorom sa dozvedeli čo to o prameni, ktorý poznali v dlani obra.
Povedal im to obor, alebo to bola hora? No jednoducho sa ozval hlas.
To ta síra v tej vode. To ta síra štípe. Je aj v tejto hore.
A takto poznali tí dvaja pramenište a dobre si v machu pospali. Či spali v dlani obra?
Nuž na to odpoveď má hora. Tak počúvajte, možno ju začujete!

Kategórie
podcast rozprávky

Jarabina, Leť!

Príbeh o Jarabine vznikol v roku 2014. Pôvodne to bol sled fotografických záberov Macka a Tigríka, z ktorého sa objavil text. Neviem, čo sa presne stalo 🙂 ale fotografie som stratil. Dokonca aj text, ktorý som písal rukou, zmizol.
Pred pár dňami som nečakane objavil textovú formu príbehu, ktorú som prepísal narýchlo do počítača. Ledva som to prečítal po sebe, počítač poprehadzoval znaky a ja som odrazu musel každé slovo lúštiť.
Našťastie som si pamätal ten deň, keď vznikli fotografie. A námet na komixový príbeh.
Vďaka tomu som opäť mohol napísať všetky slová.
Keďže obrázky sú navždy fuč, rozhodol som sa, že príbeh prerozprávam. Nech sa páči tu je prvé rozprávanie :-D.

Príbeh s Jarabinou

Jedného dňa sa ocitli Tigrík a Macko v Liptovskom Jáne, neďaleko miesta kde vyviera liečivá voda. Ľudia to tam volajú Kaďa. Na tom mieste ich však nezaujal prameň, ale strom ktorý tam rástol.

„Aha pozri! Strom, čo má perie a možno má aj krídla.“ Povedal Tigrík
„Ty si kto, krásny strom?“ Povedal Macko
„Ľudia ma volajú Jarabina a Vtáci ma štebocú ako Hojnosť. Dokonca som počula aj pieseň o mne, v ktorej som Lesa Kráľovná.“Odpovedala Jarabina
„Teda vaša výsosť, a ukážete nám ako viete lietať? Veď máte krídla!“ Povedal Tigrík a začal ju obdivovať.
„Ja som strom, ja neviem lietať, to sú listy!!!!“
„Ale Tigrík povedal, že keď máte listy ako perie, potom určite musíte vedieť lietať?!“ Povedal Macko po svojom

Tí dvaja sa nedali len tak odbiť. Dumali, ako by pani Jarabinu, Hojnosť, Kráľovnú presvedčili, že by im ukázala let. Okukovali ju a behali kolom dokola.

Macko odrazu vyliezol na kmeň, preliezol na bočný konár, ktorý bol obrastený niečim strieborným, a vykríkol: „Aha kukaj, kukaj Tigrík, čo som našiel! Tento konár je strieborný!“

Tigrík vyskočil na konár za Mackom. „Ale veď to je Lišajník!“ ….povedal.

Lišajník im určite povie o tom, že všetko je možné. Určite aj to, aby Jarabina letela. Takto uvažovali. Avšak na konári s nimi okrem Lišajníka sedelo iba Ticho.

Nečakali ďalej. Nevedeli čakať, tak začali skákať po konári. Skákali a skákali, až ho rozkývali, akoby ho rozkýval ten najsilnejší víchor. Okolitá tráva sa začala skláňať k zemi ako keď pristáva vrtuľník. Nebolo to ale vrtuľníkom, za všetkým boli opäť Macko a Tigrík. Tí neprestávali, skákali po konári a nakoniec rozhojdali celý strom. Celú Jarabinu.

Jarabina sa z toho smiala. Smiala sa a smiala. A oni do skákania kričali.

„Jarabina, leť! Jarabina, leť! Jarabina, leť!“ Kričali Tigrík s Macíkom. „Jarabina, leť!“

Jarabina zatrepotala konármi aj listami a odrazu sa vzniesla nad prameňom. Obaja vískali na celú Jánsku dolinu.

Bol to Zázrak!

Jarabina letela, stúpala a stúpala do takých výšok, že mali celý Liptov na dlani. Tigrík s Mackom boli šťastní. Celí celučičkí šťastní.

Neviem presne ako dlho leteli. Možno chvíľu a možno celú večnosť. Slnko bolo toho svedkom. Stalo sa tam niečo nemožné. A stalo sa to im. Leteli. Leteli obaja a letel aj strom. Čo strom! Samotná Kráľovná Lesa pani Jarabina.

Po tom chvíľkovom, či večnom lietaní nad Liptovom pristáli na tom istom mieste. To asi preto, aby sa ľudia náhodou nevydesili, ak by strom od prameňa zmizol a zostala by tu po ňom iba jedna veľká jama.

Tento príbeh sa možno stal a možno nie. Ale tá Jarabina, tá je veru skutočná. A dúfam, že tam pri prameni stále rastie. Ak ste ju videli, alebo o nej niečo viete, dajte mi vedieť, poteším sa!

Kategórie
piesne poetické texty

Čas Vlka

Pred viac ako rokom som písal krátky textík o vlkoch. Bolo to tu v mojom príspevku.

Rád by som naň naviazal, pretože mi stále tá vlčia téma chodí po rozume. Je to také tajomné, magické a neuchopiteľné. Úžasné na umení je, že s takými kvalitami ako tajomno, magicko, neuchopiteľno, dokáže pracovať na pohľad ľahko. Akoby bolo všetko možné.

Tento príspevok teda nie je o písaní a čítaní ale je to opäť krátky posluch zo štúdia na kolene 🙂

Najprv vznikol gitarový motív a krátky text, ktorý sa ďalej rozvinul a časom (trvalo to viac ako rok) vyzrel do malej hudobnej a poetickej kompozície.

KMP Studio · Čas Vlka

Želám príjemné počúvanie a ja idem dokončovať nových vĺčkov, mackov a ďalšie bytosti, ktoré čoskoro uvidíte v mojej galérii na sashe.

Kategórie
piesne poetické texty

Času odolá iba voda

Opäť pokračujem v zdieľaní tvorby piesní. Dnešným príspevkom je pieseň o vode s názvom „Času odolá iba voda“, poetický pohľad v podaní strún a hlasu. Prajem dobrý posluch.

KMP Studio · Času odolá iba Voda

Kategórie
príbehy

Vŕba

Neďaleko jedného slovenského mestečka rástla Vŕba. Jej kmeň a koruna nenápadne vystupovali zo stromoradia ďalších stromov a krov. Boli to mladé porasty, ktoré vznikli vďaka tomu, že tu ľudia nič neriešili. Pôsobilo to tam ako v slepej uličke. Akurát táto ulička, cestička, sa nekončila v stene, ale sa končila v Krajine.

Vŕba, o ktorej píšem, rástla medzi poliami spolu s ďalšími Vŕbami. Sprevádzali ich Bazy, myslím, že tam bol aj jeden Javor a mladé Topole.

Zapamätal som si Ju, lebo mi jedného dňa “porozprávala tisíc príbehov”. Slovami tých príbehov boli lúče poobedňajšieho Slnka. Lúče prenikali korunou a tým vytvárali zvláštne záblesky v tobolkách, ktorými bola Vŕba obsypaná. Mal som dojem, že na mňa z koruny žiari hádam aj tisíc svetiel.

Tobolky hrali v lúčoch Slnka ako lampášiky v rozprávkach.

Až tak mi to upútalo pozornosť, že som zostal stáť, ako kôl v plote.

“To čo je?” Hovoril som si.

Zdalo sa mi, že každá tobolka je hviezda s vlastným svetom a vlastnými príbehmi. Vlastne skôr s vlastnými rozprávkami.

Okamžite som ich chcel všetky spísať, nakresliť, opísať. No nevedel som, kde z toľkých zábleskov a nadšenia začať. Čas zastal a ja som sa cítil ako ďalšia horiaca tobolka.

Díval som sa a díval na to ihranie lúčov v nekonečnej chvíli, až ma z toľkého dívania vytrhol môj Psík. Jasne mi naznačil pohybmi tela, že čas nezastal. Jednoducho nastal čas ísť ďalej. Pohybom ukázal ďalší smer. Šup šup do voľnosti a do krajiny.

Som rád, že tam bol. Inak neviem, neviem, čo by bolo so mnou. Hádam by som na tom mieste stál doteraz, spisoval všetky príbehy, ktoré z Vŕby na mňa zažiarili, a určite by som z toľkého státia už aj zakorenil. 😉