Kategórie
podujatia príbehy

Pre vlkov

Ako som dokončil pár nových vĺčkov, spomenul som si na jedno stretnutie a krátky rozhovor, ktorý bol pre mňa dobrou zvesťou pre vlkov.

Bolo to pred vyše rokom na jednom vianočnom remeselnom jarmoku. Stretol som tam veľmi milého pána. Vystavoval betlehemy, ktoré vytvoril. Bol z Hornej Oravy a miesto mal hneď vedľa mňa. Pôsobil na mňa tak trochu charizmaticky, čo som si v tej chvíli nevedel vôbec vysvetliť.

Betlehemy pritiahli naviac pozornosti z celého jarmoku. Stále mal pri sebe ľudí a veľmi družne sa s nimi rozprával.

O moje veci tam nebol až taký záujem, tak som sa bavil pozorovaním celého podujatia. Asi dve hodiny pred koncom jarmoku bolo návštevníkov tak málo, že aj Betlehemy zostali osamotené. To už sme sa tam všetci ošívali. Z toľkého ošívania sa treba začať hýbať.

Ani neviem ako, odrazu sme sa s pánom od betlehemov ocitli vedľa seba a začali sme sa rozprávať. Bavili sme sa o kadečom, hlavne však o prírode, a tak nečudo, že prišla reč aj na vlkov.

Pán z Hornej Oravy hovoril, že u nich sú tiež vlci. Veľa vlkov. Má ovce a stane sa, že mu nejaká tá ovečka zmizne.

Rozprával pokojne, vôbec som necítil, že by mu to vadilo. Napokon povedal vetu, na ktorú nezabudnem: „Aj vlk musí z niečoho žiť. Ak mu pomôže tá jedna alebo dve ovečky. Komu by to vadilo?“ Mal som dojem, že jeho reč je plná mieru a citu voči všetkému živému. Cítil som sa z toho úžasne. A vysvetlovalo to aj tú charizmu. Popísal som si ju ako štedrosť.

Oj, takú som mal radosť z tých rečí. Veru za to stretnutie som naozaj veľmi vďačný.

Nuž teda ďakujem.

Kategórie
príbehy

Na chvíľku v rozprávke

Takto by som iným spôsobom popísal prechádzku v hlbokom snehu v lese. Hlava sa uvoľní, telo sa posunie niekam na hranicu ľudského a zapne čosi čo mi pripomína zvieratá. Taký ten zvierací pohyb, ktorý zaujíma jediné. Nech to ide čo najľahšie, čo najšetrnejšie. Zvieratá sa veru vedia v zime šetriť.

V diaľke sme zazreli pár jelenčekov i laní. A tí mali mierny a pomalý krok.

Ako sme sa brodili snehom, v jednej chvíli som začal mať ten rozprávkový pocit. Vyvoláva ho vo mne prítomnosť lesa, všetkých jeho tajomstiev a samozrejme sneh. V snehu a mraze mám dojem, že čas prestáva existovať. Tam niekde sa čaro dotýka človeka.

Kráčal som a každý krok bol inšpiráciou na malý príbeh. Každá stopa v snehu si pýtala príbeh. Kto tu bol? Kto tu išiel? Čo tu robil? Kam išiel?

Kukal som ako malý a kráčal ďalej, keď tu odrazu sa z neďalekého briežku ozval rachot akoby niekto naraz polámal všetky popadané konáre. Ideme ďalej, vyjdeme spoza stromov, a čo nevidíme.

Jelenček! Hore nohami! S hlávkou a parožím zakliesnený v mladine.

Ajáááááj! Aj by som začal bedákať, ale bol som v rozprávke, tak som kukal, čo sa stane. Nuž a stalo sa. Jelenček sa po pár výmykoch vyslobodil, prekopŕcol sa do správnej polohy a pomalými krokmi zmizol za briežkom.
Niekto by povedal, že sa nič nestalo.

No to sa teda stalo! Ktovie, čo všetko niesol v paroží! Podľa mňa celý les! Možno aj celé naše hory! A čo, možno celý svet! Veď je Kráľ!
Nečudo, že sa mu z toľkej váhy všetko pretočilo.
Dúfam, že mu ten malý kotrmelec pomohol.
A verím, že Kráľ lesa opäť ľahkým a pevným krokom vládne svojej bielej krajine.

Kategórie
príbehy rozprávky

Cesta na samý vrch

Jedného dňa ma napadlo ďalej tvoriť. K tvorbe pridávať ďalšiu tvorbu. Vytvárať vrstvenie. Skúsenosť mi hovorí, že to je asi bežné. Keď človek tvorí, tvorba beží a beží. Rozvíja sa.

Po čase ako ma oslovujú drievka začali vznikať príbehy. Možno viete, nejaké som tu publikoval.

Dnes prinášam starší príbeh v obrázkovom prevedení. Verím, že prinesie radosť a pobavenie.

Nech sa páči. Malý príbeh o Tigríkovi a jeho ceste na samý vrch. Príbeh sa odohral na jar v roku 2014 v jednej veľkej záhrade.

Kategórie
príbehy rozprávky

Trblieta na snehu, svetielka hviezd

Jedno ráno sa pred nami rozložila v snehu trblieta. Obsypala celú horu a my sme mali dojem, že vidíme nočné nebo za dňa.
„ĽAĽA TU, Hviezdy svietia aj cez deň!“ vykríkli Macko s Tigríkom.
Nočný mráz pridal snehu malé ihličky a tie na svojich hranách vytvorili trblietu, takú jasnú a ostrú, až nás do očí zasiahla.

Ihličky sa predbiehali, ktorá bude krajšie žiariť. Veď pozrite na obrázok, nájdete ich tam neúrekom. Celé súhvezdia. A rovno tu na Zemi!

Trblieta v snehu.

S Tigríkom a Macíkom voláme Hjústn, Bajkonur, rovno všetky kozmodromy a hovoríme im o tom:
„Načo letieť nahor, všetko vie prísť nadol!
Načo letieť nahor, všetko vie prísť nadol!
Načo letieť nahor, všetko vie prísť nadol!“
Skandujeme, skandujeme a nič. Hjúston i Bajkonur mlčia.

Júj, poznali sme niečo nové. Naša radosť nám chutí. Veď nabudúce letíme do súhvezdia Lúka. Vraj tam rastie Pani Lipa a možno aj Pani Jarabina. Je to tu neďaleko. Pár krokov…hurá!

Kategórie
poetické texty príbehy

Liptovské more

Neviem, čím to je, ale Liptov sa na mnohých miestach vlní ako more.
S Tigríkom a Mackom sme vyliezli na kopec nad Liptovským Jánom, aby sme to Liptovské more uvideli.
Sadol si ku nám vietor a povedal, že nám niečo ukáže.
Nevedeli sme čo.
Boli sme ako na ihlách, vzrušení nedočkavosťou.
Čo sa stane, čo sa stane, hovorili sme si.
Vetrík fúkal ako sa Krajina vlnila a my sme boli na vlnách s ňou. A s nami celá obec.
Smiali sme sa.
Krajina sa vlnila až tak, že loď staručkého kostolíka v Jáne sa rozhodla, že vypláva. Vraj po Váhu a ešte ďalej, niekde až po Dardanely.
Keď to Vetrík začul, okamžite prestal. Nemohol dopustiť, aby sa niečo v dedine zmenilo.
Veď čo by na to povedali ľudia.
Smiali sme sa, skoro sme pukli. Od smiechu sme sa z kopca kotúľali.
Veselý je ten náš Liptov a jeho vlny.

Kategórie
príbehy rozprávky

Smrekovce a Šafrán

Tam niekde v diaľke smerom, ktorý ukazuje východ slnka, leží kraj, čo volajú miestny Kľukatá rieka. V tom kraji má vraj korene Tiger. Tečie tam veľa riek, niektoré z nich možno poznáte, istotne ste o nich počuli. Rastie tam veľa smrekovcov, a tak nečudo, že malý tiger má rád aj naše slovenské smrekovce.

Nedávno sme si všimli, že sa smrekovcom začali zväčšovať púčiky. Tušili sme, že z nich vznikne niečo nové. Chodili sme ich obzerať a dočkali sme sa. Uvideli sme, ako sa púčiky otvárajú a ako na svet prichádzajú nové ihlice.

Dalo to zabrať skákať do koruny a späť. Pri jednom zoskoku si tiger sadol k novému kvetu.

Šafrán sa ukázal pomedzi trávy. Jeho fialová farba mu učarovala. Povedal, že taký má pocit často, keď spí. Taký fialový.
Ako to povedal, ľahol si a zaspal.

Vlaňajšia trávička mu bola perinkou i vankúšom.

Čo sa mu hnalo v jeho hlávke?

Nová pieseň.

Tigria a fialová.

Kategórie
poetické texty

Zvuk briezky

Tigrík sa dnes vybral do hora. Tam, kde je pánom vietor. Stretol briezku. Ani by si ju nebol všimol, ale vietor fúkal a odrazu bolo počuť zvuk, aký v týchto končinách ešte nepočul.

Skúmal.
Hľadal.
Veru až našiel.

Zvuk vydávala briezka.
Iba pri určitej rýchlosti a presnom smere vetra.
Vlastne to bola šupinka na jej kôre, ktorá tak pekne trepotala vo vetre.
Tigrík objavil nový zvuk krajiny a vďaka nemu spoznal brezu.

Od radosti zaspieval briezke pieseň:
„Breza, Breza, Breza.
Ty si taká svieža.
Ty si taká svieža.
Akurát.
Ty si taká svieža.
Ako voda v horskom potoku.
Ako voda v horskom potoku.“

Ak by ste chceli počuť zvuk briezky, tak tu je záznam. Do záznamu sa nám priplietol aj pán Vietor, tak nastražte uši.

Kategórie
podujatia

Obrázky zo stánku v Štúrove

Pre lepší prehľad o veciach z mojej dielne, by som rád čas od času pridal príspevok z niektorého podujatia.
Tu dole je pripojená linka na prezentáciu z jarmoku, ktorý sa konal v Štúrove. Myslím, že sa volá jarmok Šimona Júdu.
Toto podujatie má špecifický výraz, pretože je na rozhraní kultúr a cítiť niečo zo starých časov, keď jarmoky boli miestom, kde sa mohol človek stretnúť so šírošírym svetom. A všetko šlo naživo.
V októbri sa ma tam dotkol šíry svet vďaka stretnutiam. Vedľa mňa pani zo Štúrova a pani z Rumunska. Paráda. Trochu slovensky, oveľa viac rukonohami, ale dohovorili sme sa. Pochopili sme, že sme tam a že sme sa stretli. A boli sme veru radi, pomohli sme si ako sa dalo, niečo popredali, ako sa patrí a zaželali sme si len to najlepšie.

Mimochodom, podľa mňa by sa Štúrovo malo opäť volať viac Párkány, čo je v preklade Rímsa. Tento názov mu naozaj patrí. Tak ako slúži rímsa, tak aj toto miesto pred niečim chránilo, ba chráni doposiaľ.

Kategórie
poetické texty

Vratič, milý Vratič…

Vratič, milý Vratič, čo nám to chceš vrátiť? Azdaj niečo veľmi dobré a nečakané. Niečo čo ľahko na Zem spadne ako v jeseni list…..tak povie si ten čo mal a vedel prísť tam kde ho čakali, azdaj aj nezdali sa sami sebe…..veď konečné je to čo si k Človeku už pri zrode sadá…..povedala si raz Pravda: „jéj aké milé miesto. žltá hlávka v mori. tu pristanem, tu zostanem…….

Kategórie
rozprávky

Hviezda a Havran

Niekde medzi hviezdami na severnej oblohe je hviezda, ktorá kedysi prišla na Zem a žila na Zemi. Volá sa Hviezda Spaľujúca Krása. V časoch, keď bola mladá, maličká, sa dozvedela od svojich hviezdnych sestier o Zemi Modrej Nádhere a o živých bytostiach, ktoré na nej žijú.

I zatúžila Hviezda Spaľujúca Krása uvidieť život na Zemi. Spýtala sa svojich sestier, aby jej poradili, ako by mohla uvidieť tú Nádheru cez svoju spaľujúcu krásu, cez ktorú nič nevidela.
Sestričky Hviezdičky nevedeli poradiť, až na jednu Hviezdu, ktorá po chvíli predsa len povedala, že by sa mala Hviezda spýtať Zeme.

Putovala teda k Zemi Modrej Nádhere a opýtala sa jej: „Dobrý deň, Zem Modrá Nádhera, prosím ťa, ako by som mohla uvidieť život, ktorý nosíš a všetky živé bytosti?“
Zem odpovedala: „Milá Hviezda Spaľujúca Krása, si krásna, ale tvoja prítomnosť by všetko a všetkých zahubila. Je iba jediná možnosť, ako sa to dá. Musíš sa premeniť na niektorú z pozemských bytostí. Na zviera, rastlinu, vtáka, na ktorúkoľvek bytosť, ktorá na mne žije. Takto môžeš všetko uvidieť a nikomu neublížiš.“

Hviezda sa veľmi potešila a poprosila Zem, o pomoc pri premene. Zem zvolala všetky živé bytosti a opýtala sa ich, ktorá z bytostí by dovolila, aby sa Hviezda Spaľujúca Krása stala jednou z ich rodu.
Nastala riadna trma-vrma, vrava, vyrvar, medzi bytosťami to len tak hučalo, klokotalo a odrazu sa jednohlasne všetky bytosti zhodli, že to Hviezde nedovolia, vraj sa boja, aby im neublížila jej Spaľujúca Krása.

Keď sa Hviezda dozvedela od Zeme o postoji všetkých bytostí, zostala veľmi smutná, že sa jej nepodarí vstúpiť na zemskú pôdu a uvidieť tú všetku nádheru na vlastné oči.

V tom letel okolo Havran, ktorý sa ako vždy túlal po vlastných cestách a samozrejme nebol na stretnutí. Ako tak letel okolo, zakrákal: „Dobrý deň vinšujem! Dve dokonalé bytosti! Radosť vidieť a poznať! Zem Modrá Nádhera a Hviezda Spaľujúca Krása! Nádhera! Krása!“

A opýtal sa: „Smiem chvíľu zostať vo Vašej prítomnosti?“

Zem rozpovedala Havranovi o Hviezde a jej túžbe. A Havran hneď ponúkol, aby sa premenila na bytosť z jeho rodu. Na Havrana. Dovolil jej, ale mal jednu podmienku. Chcel od Hviezdy dar. Hviezda chvíľu premýšľala a povedala: „Dostaneš odo mňa dar, milý Havran. Bude to prekvapenie. Po premene. Dobre?“ Havran nadšený prekvapením išiel z peria vyskočiť, zakrákal a ukázal Hviezde Spaľujúcej Kráse, ako sa má premeniť na Havrana.

Hviezda sa premenila na Havrana a naozaj dlhý, veľmi dlhý čas žila na Zemi Modrej Nádhere. Keď svoj pobyt naplnila až po okraj, opäť sa premenila na Hviezdu a vrátila sa na oblohu.

Pri odchode splnila svoj sľub. Dala Havranovi a všetkým Havranom dar.

Bolo to skutočné prekvapenie. Malý kúsok Hviezdy Spaľujúcej Krásy, ktorý žiari hlboko v Havraních očiach. Od tých čias sa Havran a jeho potomkovia zmenili. Naučili sa premieňať na bytosť jednu z najkrajších. Svedčia o tom iskričky v Havraních očiach, ktoré sú zábleskom a spomienkou na pobyt Hviezdy Spaľujúcej Krásy na Zemi.

Ak budete mať šťastie ako ja, tak ten záblesk a iskričky v Havraňom oku uvidíte.