Kategórie
príbehy rozprávky

Pukliny v Zemi

Tigrík s Mackom v záhrade objavovali na každom kroku niečo nové. Len čo sa prestali nadchýnať najkrajšími výhľadmi, pristáli na zemi, aby sa rozhliadli aj medzi novými rastlinami, ktoré tu rástli. V horách a lesoch také nevideli.

Aké bolo ich prekvapenie, keď sa ocitli vedľa veľkej pukliny. Na jej dne bola iba čierno-čierna hlbočina, ktorá Macka lákala, no Tigrík mu nedovolil do nej vkĺznuť.

„Najprv sa započúvaj, čo zneje z hĺbky?“ povedal Tigrík Mackovi.

Započúval sa Macík spolu s Tigríkom a odrazu bolo počuť jemné znenie Zeme. Pripomínalo to veľmi veľmi stíšený zvuk padajúcich kameňov v horách, ktorý je počuť na jar, keď sa topia ľady a sneh. Ešte v tých zvukoch znelo také niečo, čo pripomínalo zvuky, keď sa spúšťali po piesku dolu zrázom. V znení cítili aj ukryté tóny. Tóny spolu so slovami.

“ Keď otvorí sa Zem, vodu hľadaj v nej. Ak sa na dne neukáže, sucho prišlo, ber to vážne. Spievaj spolu s puklinou, príďte, príďte, príďte dažde. Príďte! Príďte! Príďte dažde! Spievaj spolu s puklinou, juhú, juhúúúú, juhúú, hou!“

Čo myslíte, spievali spolu s puklinou?

Veru spievali, ba až tancovali. Hýbali sa pohybom, ktorý napodobňoval všetky pukliny v záhrade. Zem sa v puklinách otvárala, akoby mala mnoho premnoho úst a nimi chcela piť a piť a len piť od smädu.

Ak by neprišla na druhý deň búrka, tak by snáď tie pukliny vypili všetku vodu z rastlín v záhrade. Pri búrke a daždi sa pukliny naplnili až po okraj a Macko spolu s Tigríkom jasne počuli, ako sa pieseň zmenila a bola iná.

„Voda prišla, milá moja, voda prišla, voda milá. Naplnila život jedna chvíľa. Dnes búrkou a dažďom sa volala. Voda, voda, vodaaaaaa haaaaa :-)“

A to je na dnes všetko.

Kategórie
príbehy rozprávky

Najkrajší výhľad

Hľadali Tigrík a Macko jedného dňa miesto, z ktorého budú mať najkrajší výhľad. Z každého kvetu sa ozývali jemné tóny a oni dvaja, veľkí poslucháči, počuli v tých tónoch samé „Tu, tu, tu je to miesto, áno tu, tu je najkrajší výhľad.“

Skákali teda medzi kvetmi ako lúčne koníky a pozerali sa so všetkých kvetov na všetky sveta strany.

Keď tak dumali, ktorý výhľad je najkrajší, museli si svorne povedať, že každý výhľad sa im páčil. Tak sa zhodli, že každý výhľad bude najkrajší.

Veď to posúďte.

Kamkoľvek sa odkiaľkoľvek zapozerali, vždy našli niečo, čo ich tak zaujalo, že iba híkali a hovorili o najkrajšom pohľade, výhľade, vyhliadke, pozeraní, kukaní, obzeraní, pozorovaní a okukávaní a čumení.

Ako sa v tom mali rozhodnúť? Ako si vybrať?

Pochopili, že najkrajšieho môže byť viac ako len to, o čom sa vraví , že je najkrajšie. Nuž, najkrajšie môže byť aj všetko. Aspoň čo sa výhľadov týka.

Taký bol ich ďalší deň, deň ako každý iný, najkrajší.

Kategórie
príbehy rozprávky

Ako Macko počúval kvet

Započúval sa Macko do miestneho rozhlasu. Ozýval sa z kvetov Pupenca. Vysielam na krásnych vlnách a zalieval zvukmi priľahlú záhradu. Macko do nej veľmi rád chodieval, aby sa potešil ako všetko rastie.

V záhrade to bolo vždy iné, veru nieto v nej divokých lúk a horských lesov.
Zo zvukov Pupenca cítil všetko. Teda počul všetko. Aj zvuky divočiny, aj zvuky pekne obriadenej záhradky.

Dnes bol na programe zvuk pokosených tráv a dozrievajúcej úrody. Do toho sa miešali samé suché tóny. Boli skutočne suché, takmer sa nedali počúvať. Ale čo sa dá robiť, keď je všade sucho. Prejaví sa to aj v tónoch.

Dokopy všetky stále zneli nádherne a jemne, ako uspávanka. A to bolo najlepšie.
Macko opäť zadriemal opretý o kvet Pupenca, tóny ho zobrali na cestu a letel. Letel cez kvet priamo do Stredu Zemu, kde videl obrovský kozmický orchester. Potom opäť preletel zemskými vrstvami všetkých farieb, až sa objavil na ohnivom kvete, ktorý rástol na kraji záhrady.

Tam našiel aj Tigríka.
Z ohnivých kvetov znela pieseň, ktorú si hmkal Tigrík.

„Horí ohník, horí, na korune kvietkov,
Horí, horí na okraji záhrady.
Nechaj sa ním niesť ako lúčnou riekou.
Ukáže Ti, ukáže najkrajšie poklady.“

Spoločne hmkali a zvuk piesne ich zobral letieť k novým objavom, ktoré lemovali tie najkrajšie poklady, poklady letnej záhrady.
A taký bol ten deň Macka a Tigríka, deň ľahký ako páperie.

Majte sa pekne a leťte. 🙂

Kategórie
príbehy rozprávky tvorba z dreva

Živé Drievka

Viem, že pomenovanie Živé Drievka niektorí ľudia používajú na istý druh hmyzu, ktorý sa maskuje ako listy alebo konáriky kríkov a stromov.

Vlastne som to nevedel, keď som toto pomenovanie začal používať na drevené bytosti a zvieratká, ktoré tvorím. Samé sa k nim pridružilo.

Veď aj ľudia často hovorili a popisovali tieto veci ako živé. Dokonca sa mi niekoľkokrát stalo, že som mal pocit, že už už v mojich rukách ožijú. Našťastie sa tak nestalo, lebo to by som sa ocitol asi v inom zariadení, ako u seba doma, že?

A tak po mnohých pomenovaniach, ako Gregorovci, Potvorky, Figúrky, Panáčikovia, či Woodoo bábiky, prišlo pomenovanie Živé Drievka.

Spolu s menom sa objavili aj jedno-obrázkové komixy, malé príbehy z ciest a potuliek, ktoré som začal fotiť a písať do bubliniek.

Ak si ich chcete pozrieť, tak sú hore v článku v prezentácii z Google fotiek.

Kategórie
príbehy rozprávky

Tiger a Záružlie

Dnes mi dovoľte predstaviť krátky príbeh v komixovej podobe. Vystupuje v ňom Tigrík a je sám. Teda nie tak celkom. Obklopuje ho nový život a rast. Príbeh sa odohral v čase, keď ešte Macka nepoznal. Je to jarný príbeh. Verím, že dobre padne takto na večer. Majte sa pekne. 🙂

Kategórie
príbehy

Vŕba

Neďaleko jedného slovenského mestečka rástla Vŕba. Jej kmeň a koruna nenápadne vystupovali zo stromoradia ďalších stromov a krov. Boli to mladé porasty, ktoré vznikli vďaka tomu, že tu ľudia nič neriešili. Pôsobilo to tam ako v slepej uličke. Akurát táto ulička, cestička, sa nekončila v stene, ale sa končila v Krajine.

Vŕba, o ktorej píšem, rástla medzi poliami spolu s ďalšími Vŕbami. Sprevádzali ich Bazy, myslím, že tam bol aj jeden Javor a mladé Topole.

Zapamätal som si Ju, lebo mi jedného dňa “porozprávala tisíc príbehov”. Slovami tých príbehov boli lúče poobedňajšieho Slnka. Lúče prenikali korunou a tým vytvárali zvláštne záblesky v tobolkách, ktorými bola Vŕba obsypaná. Mal som dojem, že na mňa z koruny žiari hádam aj tisíc svetiel.

Tobolky hrali v lúčoch Slnka ako lampášiky v rozprávkach.

Až tak mi to upútalo pozornosť, že som zostal stáť, ako kôl v plote.

“To čo je?” Hovoril som si.

Zdalo sa mi, že každá tobolka je hviezda s vlastným svetom a vlastnými príbehmi. Vlastne skôr s vlastnými rozprávkami.

Okamžite som ich chcel všetky spísať, nakresliť, opísať. No nevedel som, kde z toľkých zábleskov a nadšenia začať. Čas zastal a ja som sa cítil ako ďalšia horiaca tobolka.

Díval som sa a díval na to ihranie lúčov v nekonečnej chvíli, až ma z toľkého dívania vytrhol môj Psík. Jasne mi naznačil pohybmi tela, že čas nezastal. Jednoducho nastal čas ísť ďalej. Pohybom ukázal ďalší smer. Šup šup do voľnosti a do krajiny.

Som rád, že tam bol. Inak neviem, neviem, čo by bolo so mnou. Hádam by som na tom mieste stál doteraz, spisoval všetky príbehy, ktoré z Vŕby na mňa zažiarili, a určite by som z toľkého státia už aj zakorenil. 😉

Kategórie
príbehy

Jarabina

Pri potoku neďaleko plesa rástla Jarabina. Pred mnohými rokmi sa ukrývala v tieni smrekov. Jedného dňa však smreky spadli a zmizli. Zo dňa na deň sa ukázalo nad Jarabinou voľné nebo, ktoré predtým nikdy nezažila.
V tom tieni nebola sama, tisíce Jarabín, Vŕb, Osík a iných malých stromov a kríkov sa naraz ocitlo v príjemných lúčoch slnka.
Od tej chvíle sa všetko v Krajine zmenilo. Všetko živé, čo malo koreňa, vyrazilo jediným smerom. Nahor. K Slnku.
Niektorým to šlo bujaro lepšie, niektorí rástli pomaly a voľne.
Jarabina rástla ako z vody. Aj to tak vyzeralo, že vyrastá priamo z potoka.
Každý rok mohutnela a mohutnela. Prinášala viac a viac červených bobúl, až sa jedného dňa stalo nečakané.
Jarabina spadla.
Neviem, či to bolo vetrom, ktorý tu niekedy fúkal divoko a prudko, alebo to bolo tým, že sa zosunul breh potoka, na ktorom rástla, no stalo sa to z ničoho nič.
Spadla a zostala ležať ponad potok.
Niekto by povedal, že je tu koniec, no také niečo by nikdy nepovedal všetok ten Život, čo prúdil v Jarabine.
A ten chcel rásť.
Tak rástol ďalej a rástla aj Jarabina.
Ako sa ocitla ležiac ponad potok, všetky konáre, ktoré rástli smerom dohora, sa začali meniť a časom sa z nich stali kmene nových stromov.
Z jednej spadnutej Jarabiny tu bolo odrazu hádam aj desať mladých Jarabín.
Pokračujú v nadšenom smerovaní k Slnku a každý rok prinášajú čoraz viac bobúľ pre kŕdle, ktoré brázdia nebo nad Krajinou.

  • inšpirované skutočnými udalosťami v Krajine
Kategórie
poetické texty príbehy

Baza Bazička

Keď som bol maličký, obklopovalo ma niekoľko stromov. U starej mamy to bola čerešňa, jabloň a orech. U druhej starkej ďalší orech a na chalupe to bol celý park stromov, ktoré tam vysadil istý pán gróf pred vyše sto rokmi. Duby, lipy a krušpán. Nezaoberal som sa nimi, a predsa boli a zostali súčasťou môjho detského sveta.

Ha, a ešte tam bola baza!

Tá bola pre mňa čarovná. Vedela mi premeniť svet na čokoľvek, zobrala ma do akéhokoľvek príbehu. Bola mi loďou, ktorá ma viezla po všetkých moriach i oceánoch sveta, bola mi domom, v ktorom som mohol bývať, dokonca si spomínam, že som ju používal ako bránu, ktorou sa niekam dalo prejsť. Všetko mi premenila na skutočnosť.

Neskôr som sa stretol s bazou opäť. Keď som odišiel zo Západného Slovenska na Stredné Slovensko. Dozvedel som sa, že to vďaka nej máme fujary. Jednoducho krása.

No a keď už píšem o bazičke, tak ešte krátky príbeh.

Raz som sa túlal neďaleko Zvolena na svahoch, ktoré sa dvíhali od Hrona k jednej malej obci. Sú tam lúky a v nich rastú menšie i väčšie skupinky stromov a kríkov. Niekde sa tvária už ako porasty, ktoré sa spájajú korunami i koreňmi s okolitými lesmi. V jednom takom záraste, poraste som hľadal svojho psíka, keď tu odrazu som sa ocitol pri zvláštnom strome, kríku. Bola to baza. Mala neopísateľne veľa konárov, ktoré vyrastali z miesta, ktoré by som sám nevedel oblapiť rukami. Musel by som mať o pol metra dlhšiu každú ruku. Naozaj!

Bol som neopísateľne šťastný a dojatý. Akoby som dostal od krajiny dar. Chvíľu som zostal a tešil sa z objavu. Onedlho sa objavil psík a putovali sme ďalej.

Jedného dňa som sa tam vrátil. Myslel som si, že si to miesto pamätám a že ho raz dva nájdem. Ako som hľadal, tak som hľadal, bazu som nenašiel. Veru nenašiel ani toho dňa, ani v iné dni. Akoby tam nikdy nebola.

Až neskôr mi to všetko došlo. Videl som niečo, čo môžem pre seba nazvať ZÁZRAK. Akoby som uvidel samotnú Kráľovnú Bazu. Nádherné stvorenie, z ktorého možno vyrastajú všetky bazy.

Veru v našej krajine je toľko nádhery, že by vedela nasýtiť dušu každého človeka.

P.S. Ak sa vám stalo, stáva, alebo stane niečo podobné, majte trpezlivosť. Dejú sa veci tajomné i záhadné, ktorým zmysel aj popis prinesie čas.

Kategórie
podujatia príbehy

Pre vlkov

Ako som dokončil pár nových vĺčkov, spomenul som si na jedno stretnutie a krátky rozhovor, ktorý bol pre mňa dobrou zvesťou pre vlkov.

Bolo to pred vyše rokom na jednom vianočnom remeselnom jarmoku. Stretol som tam veľmi milého pána. Vystavoval betlehemy, ktoré vytvoril. Bol z Hornej Oravy a miesto mal hneď vedľa mňa. Pôsobil na mňa tak trochu charizmaticky, čo som si v tej chvíli nevedel vôbec vysvetliť.

Betlehemy pritiahli naviac pozornosti z celého jarmoku. Stále mal pri sebe ľudí a veľmi družne sa s nimi rozprával.

O moje veci tam nebol až taký záujem, tak som sa bavil pozorovaním celého podujatia. Asi dve hodiny pred koncom jarmoku bolo návštevníkov tak málo, že aj Betlehemy zostali osamotené. To už sme sa tam všetci ošívali. Z toľkého ošívania sa treba začať hýbať.

Ani neviem ako, odrazu sme sa s pánom od betlehemov ocitli vedľa seba a začali sme sa rozprávať. Bavili sme sa o kadečom, hlavne však o prírode, a tak nečudo, že prišla reč aj na vlkov.

Pán z Hornej Oravy hovoril, že u nich sú tiež vlci. Veľa vlkov. Má ovce a stane sa, že mu nejaká tá ovečka zmizne.

Rozprával pokojne, vôbec som necítil, že by mu to vadilo. Napokon povedal vetu, na ktorú nezabudnem: „Aj vlk musí z niečoho žiť. Ak mu pomôže tá jedna alebo dve ovečky. Komu by to vadilo?“ Mal som dojem, že jeho reč je plná mieru a citu voči všetkému živému. Cítil som sa z toho úžasne. A vysvetlovalo to aj tú charizmu. Popísal som si ju ako štedrosť.

Oj, takú som mal radosť z tých rečí. Veru za to stretnutie som naozaj veľmi vďačný.

Nuž teda ďakujem.

Kategórie
príbehy

Na chvíľku v rozprávke

Takto by som iným spôsobom popísal prechádzku v hlbokom snehu v lese. Hlava sa uvoľní, telo sa posunie niekam na hranicu ľudského a zapne čosi čo mi pripomína zvieratá. Taký ten zvierací pohyb, ktorý zaujíma jediné. Nech to ide čo najľahšie, čo najšetrnejšie. Zvieratá sa veru vedia v zime šetriť.

V diaľke sme zazreli pár jelenčekov i laní. A tí mali mierny a pomalý krok.

Ako sme sa brodili snehom, v jednej chvíli som začal mať ten rozprávkový pocit. Vyvoláva ho vo mne prítomnosť lesa, všetkých jeho tajomstiev a samozrejme sneh. V snehu a mraze mám dojem, že čas prestáva existovať. Tam niekde sa čaro dotýka človeka.

Kráčal som a každý krok bol inšpiráciou na malý príbeh. Každá stopa v snehu si pýtala príbeh. Kto tu bol? Kto tu išiel? Čo tu robil? Kam išiel?

Kukal som ako malý a kráčal ďalej, keď tu odrazu sa z neďalekého briežku ozval rachot akoby niekto naraz polámal všetky popadané konáre. Ideme ďalej, vyjdeme spoza stromov, a čo nevidíme.

Jelenček! Hore nohami! S hlávkou a parožím zakliesnený v mladine.

Ajáááááj! Aj by som začal bedákať, ale bol som v rozprávke, tak som kukal, čo sa stane. Nuž a stalo sa. Jelenček sa po pár výmykoch vyslobodil, prekopŕcol sa do správnej polohy a pomalými krokmi zmizol za briežkom.
Niekto by povedal, že sa nič nestalo.

No to sa teda stalo! Ktovie, čo všetko niesol v paroží! Podľa mňa celý les! Možno aj celé naše hory! A čo, možno celý svet! Veď je Kráľ!
Nečudo, že sa mu z toľkej váhy všetko pretočilo.
Dúfam, že mu ten malý kotrmelec pomohol.
A verím, že Kráľ lesa opäť ľahkým a pevným krokom vládne svojej bielej krajine.