Kategórie
príbehy

Na chvíľku v rozprávke

Takto by som iným spôsobom popísal prechádzku v hlbokom snehu v lese. Hlava sa uvoľní, telo sa posunie niekam na hranicu ľudského a zapne čosi čo mi pripomína zvieratá. Taký ten zvierací pohyb, ktorý zaujíma jediné. Nech to ide čo najľahšie, čo najšetrnejšie. Zvieratá sa veru vedia v zime šetriť.

V diaľke sme zazreli pár jelenčekov i laní. A tí mali mierny a pomalý krok.

Ako sme sa brodili snehom, v jednej chvíli som začal mať ten rozprávkový pocit. Vyvoláva ho vo mne prítomnosť lesa, všetkých jeho tajomstiev a samozrejme sneh. V snehu a mraze mám dojem, že čas prestáva existovať. Tam niekde sa čaro dotýka človeka.

Kráčal som a každý krok bol inšpiráciou na malý príbeh. Každá stopa v snehu si pýtala príbeh. Kto tu bol? Kto tu išiel? Čo tu robil? Kam išiel?

Kukal som ako malý a kráčal ďalej, keď tu odrazu sa z neďalekého briežku ozval rachot akoby niekto naraz polámal všetky popadané konáre. Ideme ďalej, vyjdeme spoza stromov, a čo nevidíme.

Jelenček! Hore nohami! S hlávkou a parožím zakliesnený v mladine.

Ajáááááj! Aj by som začal bedákať, ale bol som v rozprávke, tak som kukal, čo sa stane. Nuž a stalo sa. Jelenček sa po pár výmykoch vyslobodil, prekopŕcol sa do správnej polohy a pomalými krokmi zmizol za briežkom.
Niekto by povedal, že sa nič nestalo.

No to sa teda stalo! Ktovie, čo všetko niesol v paroží! Podľa mňa celý les! Možno aj celé naše hory! A čo, možno celý svet! Veď je Kráľ!
Nečudo, že sa mu z toľkej váhy všetko pretočilo.
Dúfam, že mu ten malý kotrmelec pomohol.
A verím, že Kráľ lesa opäť ľahkým a pevným krokom vládne svojej bielej krajine.

Kategórie
príbehy rozprávky

Cesta na samý vrch

Jedného dňa ma napadlo ďalej tvoriť. K tvorbe pridávať ďalšiu tvorbu. Vytvárať vrstvenie. Skúsenosť mi hovorí, že to je asi bežné. Keď človek tvorí, tvorba beží a beží. Rozvíja sa.

Po čase ako ma oslovujú drievka začali vznikať príbehy. Možno viete, nejaké som tu publikoval.

Dnes prinášam starší príbeh v obrázkovom prevedení. Verím, že prinesie radosť a pobavenie.

Nech sa páči. Malý príbeh o Tigríkovi a jeho ceste na samý vrch. Príbeh sa odohral na jar v roku 2014 v jednej veľkej záhrade.

Kategórie
príbehy rozprávky

Trblieta na snehu, svetielka hviezd

Jedno ráno sa pred nami rozložila v snehu trblieta. Obsypala celú horu a my sme mali dojem, že vidíme nočné nebo za dňa.
„ĽAĽA TU, Hviezdy svietia aj cez deň!“ vykríkli Macko s Tigríkom.
Nočný mráz pridal snehu malé ihličky a tie na svojich hranách vytvorili trblietu, takú jasnú a ostrú, až nás do očí zasiahla.

Ihličky sa predbiehali, ktorá bude krajšie žiariť. Veď pozrite na obrázok, nájdete ich tam neúrekom. Celé súhvezdia. A rovno tu na Zemi!

Trblieta v snehu.

S Tigríkom a Macíkom voláme Hjústn, Bajkonur, rovno všetky kozmodromy a hovoríme im o tom:
„Načo letieť nahor, všetko vie prísť nadol!
Načo letieť nahor, všetko vie prísť nadol!
Načo letieť nahor, všetko vie prísť nadol!“
Skandujeme, skandujeme a nič. Hjúston i Bajkonur mlčia.

Júj, poznali sme niečo nové. Naša radosť nám chutí. Veď nabudúce letíme do súhvezdia Lúka. Vraj tam rastie Pani Lipa a možno aj Pani Jarabina. Je to tu neďaleko. Pár krokov…hurá!

Kategórie
poetické texty príbehy

Liptovské more

Neviem, čím to je, ale Liptov sa na mnohých miestach vlní ako more.
S Tigríkom a Mackom sme vyliezli na kopec nad Liptovským Jánom, aby sme to Liptovské more uvideli.
Sadol si ku nám vietor a povedal, že nám niečo ukáže.
Nevedeli sme čo.
Boli sme ako na ihlách, vzrušení nedočkavosťou.
Čo sa stane, čo sa stane, hovorili sme si.
Vetrík fúkal ako sa Krajina vlnila a my sme boli na vlnách s ňou. A s nami celá obec.
Smiali sme sa.
Krajina sa vlnila až tak, že loď staručkého kostolíka v Jáne sa rozhodla, že vypláva. Vraj po Váhu a ešte ďalej, niekde až po Dardanely.
Keď to Vetrík začul, okamžite prestal. Nemohol dopustiť, aby sa niečo v dedine zmenilo.
Veď čo by na to povedali ľudia.
Smiali sme sa, skoro sme pukli. Od smiechu sme sa z kopca kotúľali.
Veselý je ten náš Liptov a jeho vlny.

Kategórie
príbehy rozprávky

Smrekovce a Šafrán

Tam niekde v diaľke smerom, ktorý ukazuje východ slnka, leží kraj, čo volajú miestny Kľukatá rieka. V tom kraji má vraj korene Tiger. Tečie tam veľa riek, niektoré z nich možno poznáte, istotne ste o nich počuli. Rastie tam veľa smrekovcov, a tak nečudo, že malý tiger má rád aj naše slovenské smrekovce.

Nedávno sme si všimli, že sa smrekovcom začali zväčšovať púčiky. Tušili sme, že z nich vznikne niečo nové. Chodili sme ich obzerať a dočkali sme sa. Uvideli sme, ako sa púčiky otvárajú a ako na svet prichádzajú nové ihlice.

Dalo to zabrať skákať do koruny a späť. Pri jednom zoskoku si tiger sadol k novému kvetu.

Šafrán sa ukázal pomedzi trávy. Jeho fialová farba mu učarovala. Povedal, že taký má pocit často, keď spí. Taký fialový.
Ako to povedal, ľahol si a zaspal.

Vlaňajšia trávička mu bola perinkou i vankúšom.

Čo sa mu hnalo v jeho hlávke?

Nová pieseň.

Tigria a fialová.