Kategórie
rozprávky

Bobule, bobule, samé bobule

Skončilo leto, prišla jeseň a vysoko v lesoch pod horou dozreli všetky šťavnaté plody. Ich vôňa lákala mnohé zvieratká na miesta, kde zvyčajne nechodili.

Macko ešte za tmy, pred brieždením, šťuchal ňufáčikom do tigríka. Šťuchal, šťuchal, až ho z konára zhodil. Tigrík, stále vo sne, jemne dopadol na štyri labky, zívol si, natiahol sa a prekvapene pozrel na Macka.

Macík iba ukázal nahor a vetril. V tej chvíli aj Tigrík zacítil vône, ktoré nepoznal.

Boli to čučoriedky, brusnice, jarabiny, huby. Zrelé vône im šteklili ňufáčiky a to šteklenie v nich vyvolalo tanec všetkých svalov. Najprv sa zdalo, že idú naozaj tancovať, no tanec sa zmenil na hravý beh do kopca popri horskom potoku.

Vybehli až na čistinku, z ktorej počuli niekedy spievať Jeleňa. Tam na nich čakalo najchutnejšie prekvapenie. Všetky plody ako na tanieri. Akurát jarabina bola v korunách.

Nestihli by ste povedať ani mäkké f a oni už schrúmali hádam aj polku čistinky. Asi preto také miesta volajú čistinka 🙂 Úplne to tam vyčistili.

Kým sa toto všetko dialo, Slnko vychádzalo na oblohu. Najprv rozžiarilo vrchol hory a potom aj celú krajinu.

Ostré ránné lúče zvieratká prekvapili. Celé prekvapené zistili, že čistinku do poslednej bobuľky vyčistili a ich plné brušká začali pýtať spánok. Tak sa hneď uložili na zem, opreli si hlávky o seba, začali driemať a tráviť.

Snívalo sa im o bobuliach, bobuliach a samých bobuliach. Bobule boli všade, boli všetkým, oblakmi na oblohe, vodou v potokoch, skalami na úpätí hory. Ako im tak ich sny zbobuľovateli, bobule začali naberať pohyb, ako keď tancujú hady a začali okolo nich krúžiť. Do toho štebotali vtáčiky a spievali piesne, no o čom asi 😉

(Tu nasleduje spev vtáčkov s pesničkou.)

„Bobule, bobule, bobule, bobule, kde ste? Bobule, bobule, bobule, bobule, chceme Vás všetky zjesť! Čiričipčipčiričip. Bobule, švííhijúúú, bobule, kde ste?…….“ (toto je pracovný text pesničky, ktorá zaznie už čoskoro vo zvukovej nahrávke).

Kategórie
rozprávky

Ako Macko s Tigríkom ozdobený stromček hľadali

Bol to deň tichý, tichý až do takého ticha, že ste mali pocit, že zastal čas. Macko s Tigríkom to mali radi, lebo ticho im dovolilo počúvať zvuky, ktoré prichádzali pod horu.

Započúvali sa vetru, ktorý im čas od času prinášal príbehy z dolín. V tomto fúkaní znelo niekoľko slov, medzi nimi sa často opakovalo slovo sláviť a štedrý.

Znel im dobre taký zvuk. Sláááááááááááááááviť. Sláááááááááááááááviť. Tak sa im zapáčil, že ho začali opakovať. Opakovali ho neustále, až vo chvíli, keď vietor začal tíchnuť prišlo jemné sneženie.

Snehové vločky nežne obsypali les, všetky koruny stromov, každý krík a bylinu, dokonca sem-tam zakryli aj miesta pod korunami.

Do toho sa pridali lúče slnka, ktoré začali vytvárať na vločkách jemnú trblietu. Tá sa rozihrala do šteklivých zábleskov, dopadajúcich do všetkých očí v lese.

Macko s Tigríkom mali oči došteklené a trblietou rozihrané tak, že videli odrazu v lese Človeka aj so svojimi mláďatami, ako tancujú okolo stromu a vešajú naň všelijaké veci. Aj počuli škrekot, výskot a hurhaj mláďat.

Ozdobený strom sa im veľmi zapáčil, tak si povedali, že aj oni taký spravia. No nemali tie veci, ktoré mal človek.

Najprv chceli nájsť ozdoby a potom ich zaniesť ku stromu. Hľadali, hľadali, ale nenašli. No cestou stretli Rezbárika a ten už z diaľky vedel, čo hľadajú.

Vlastne to vedel už deň predtým. Veď večer prišla k nemu Múza a povedala mu, aby pripravil malý trblietavý strom.

Nuž a ten čakal na túto chvíľu. Aby tí, čo hľadali aj našli. Dnes to bol strom ozdobený slávou štedrých dní a zvieratká túžiace zažiť iskrenie mláďať Človeka.

Ľaľa, takto sa tešili.

Kategórie
príbehy rozprávky

Pukliny v Zemi

Tigrík s Mackom v záhrade objavovali na každom kroku niečo nové. Len čo sa prestali nadchýnať najkrajšími výhľadmi, pristáli na zemi, aby sa rozhliadli aj medzi novými rastlinami, ktoré tu rástli. V horách a lesoch také nevideli.

Aké bolo ich prekvapenie, keď sa ocitli vedľa veľkej pukliny. Na jej dne bola iba čierno-čierna hlbočina, ktorá Macka lákala, no Tigrík mu nedovolil do nej vkĺznuť.

„Najprv sa započúvaj, čo zneje z hĺbky?“ povedal Tigrík Mackovi.

Započúval sa Macík spolu s Tigríkom a odrazu bolo počuť jemné znenie Zeme. Pripomínalo to veľmi veľmi stíšený zvuk padajúcich kameňov v horách, ktorý je počuť na jar, keď sa topia ľady a sneh. Ešte v tých zvukoch znelo také niečo, čo pripomínalo zvuky, keď sa spúšťali po piesku dolu zrázom. V znení cítili aj ukryté tóny. Tóny spolu so slovami.

“ Keď otvorí sa Zem, vodu hľadaj v nej. Ak sa na dne neukáže, sucho prišlo, ber to vážne. Spievaj spolu s puklinou, príďte, príďte, príďte dažde. Príďte! Príďte! Príďte dažde! Spievaj spolu s puklinou, juhú, juhúúúú, juhúú, hou!“

Čo myslíte, spievali spolu s puklinou?

Veru spievali, ba až tancovali. Hýbali sa pohybom, ktorý napodobňoval všetky pukliny v záhrade. Zem sa v puklinách otvárala, akoby mala mnoho premnoho úst a nimi chcela piť a piť a len piť od smädu.

Ak by neprišla na druhý deň búrka, tak by snáď tie pukliny vypili všetku vodu z rastlín v záhrade. Pri búrke a daždi sa pukliny naplnili až po okraj a Macko spolu s Tigríkom jasne počuli, ako sa pieseň zmenila a bola iná.

„Voda prišla, milá moja, voda prišla, voda milá. Naplnila život jedna chvíľa. Dnes búrkou a dažďom sa volala. Voda, voda, vodaaaaaa haaaaa :-)“

A to je na dnes všetko.

Kategórie
príbehy rozprávky

Najkrajší výhľad

Hľadali Tigrík a Macko jedného dňa miesto, z ktorého budú mať najkrajší výhľad. Z každého kvetu sa ozývali jemné tóny a oni dvaja, veľkí poslucháči, počuli v tých tónoch samé „Tu, tu, tu je to miesto, áno tu, tu je najkrajší výhľad.“

Skákali teda medzi kvetmi ako lúčne koníky a pozerali sa so všetkých kvetov na všetky sveta strany.

Keď tak dumali, ktorý výhľad je najkrajší, museli si svorne povedať, že každý výhľad sa im páčil. Tak sa zhodli, že každý výhľad bude najkrajší.

Veď to posúďte.

Kamkoľvek sa odkiaľkoľvek zapozerali, vždy našli niečo, čo ich tak zaujalo, že iba híkali a hovorili o najkrajšom pohľade, výhľade, vyhliadke, pozeraní, kukaní, obzeraní, pozorovaní a okukávaní a čumení.

Ako sa v tom mali rozhodnúť? Ako si vybrať?

Pochopili, že najkrajšieho môže byť viac ako len to, o čom sa vraví , že je najkrajšie. Nuž, najkrajšie môže byť aj všetko. Aspoň čo sa výhľadov týka.

Taký bol ich ďalší deň, deň ako každý iný, najkrajší.

Kategórie
príbehy rozprávky

Ako Macko počúval kvet

Započúval sa Macko do miestneho rozhlasu. Ozýval sa z kvetov Pupenca. Vysielam na krásnych vlnách a zalieval zvukmi priľahlú záhradu. Macko do nej veľmi rád chodieval, aby sa potešil ako všetko rastie.

V záhrade to bolo vždy iné, veru nieto v nej divokých lúk a horských lesov.
Zo zvukov Pupenca cítil všetko. Teda počul všetko. Aj zvuky divočiny, aj zvuky pekne obriadenej záhradky.

Dnes bol na programe zvuk pokosených tráv a dozrievajúcej úrody. Do toho sa miešali samé suché tóny. Boli skutočne suché, takmer sa nedali počúvať. Ale čo sa dá robiť, keď je všade sucho. Prejaví sa to aj v tónoch.

Dokopy všetky stále zneli nádherne a jemne, ako uspávanka. A to bolo najlepšie.
Macko opäť zadriemal opretý o kvet Pupenca, tóny ho zobrali na cestu a letel. Letel cez kvet priamo do Stredu Zemu, kde videl obrovský kozmický orchester. Potom opäť preletel zemskými vrstvami všetkých farieb, až sa objavil na ohnivom kvete, ktorý rástol na kraji záhrady.

Tam našiel aj Tigríka.
Z ohnivých kvetov znela pieseň, ktorú si hmkal Tigrík.

„Horí ohník, horí, na korune kvietkov,
Horí, horí na okraji záhrady.
Nechaj sa ním niesť ako lúčnou riekou.
Ukáže Ti, ukáže najkrajšie poklady.“

Spoločne hmkali a zvuk piesne ich zobral letieť k novým objavom, ktoré lemovali tie najkrajšie poklady, poklady letnej záhrady.
A taký bol ten deň Macka a Tigríka, deň ľahký ako páperie.

Majte sa pekne a leťte. 🙂

Kategórie
príbehy rozprávky tvorba z dreva

Živé Drievka

Viem, že pomenovanie Živé Drievka niektorí ľudia používajú na istý druh hmyzu, ktorý sa maskuje ako listy alebo konáriky kríkov a stromov.

Vlastne som to nevedel, keď som toto pomenovanie začal používať na drevené bytosti a zvieratká, ktoré tvorím. Samé sa k nim pridružilo.

Veď aj ľudia často hovorili a popisovali tieto veci ako živé. Dokonca sa mi niekoľkokrát stalo, že som mal pocit, že už už v mojich rukách ožijú. Našťastie sa tak nestalo, lebo to by som sa ocitol asi v inom zariadení, ako u seba doma, že?

A tak po mnohých pomenovaniach, ako Gregorovci, Potvorky, Figúrky, Panáčikovia, či Woodoo bábiky, prišlo pomenovanie Živé Drievka.

Spolu s menom sa objavili aj jedno-obrázkové komixy, malé príbehy z ciest a potuliek, ktoré som začal fotiť a písať do bubliniek.

Ak si ich chcete pozrieť, tak sú hore v článku v prezentácii z Google fotiek.

Kategórie
príbehy rozprávky

Tiger a Záružlie

Dnes mi dovoľte predstaviť krátky príbeh v komixovej podobe. Vystupuje v ňom Tigrík a je sám. Teda nie tak celkom. Obklopuje ho nový život a rast. Príbeh sa odohral v čase, keď ešte Macka nepoznal. Je to jarný príbeh. Verím, že dobre padne takto na večer. Majte sa pekne. 🙂

Kategórie
podcast rozprávky

Spievajúca Vŕba, Bobor a poďme sa schladiť

Milí priatelia, prinášam Vám ďaľší príbeh Macka a Tigríka. Môžete si ho prečítať alebo vypočuť. Predstavte si, že v doline býva Spievajúca Vŕba a Bobor. Prajem pekný víkend.

Dnes by som Vám povedal príbeh o tom, čo sa stalo Tigríkovi a Mackovi uprostred leta, v čase, keď bývajú najväčšie horúčavy. Bolo to vtedy, keď prestalo pršať na dlhý čas a neprichádzali ani búrky, dokonca ani obláčiky, ktoré by zatienili slnko.

V tých dňoch bolo všade tak málo vody, že zostala iba v potokoch, ktoré pramenili vysoko v horách.

Všade bolo veľmi horúco, že dychčal nielen Macko, ale aj každý obyvateľ doliny. Dokonca aj Tigríkovi, ktorému väčšinou nič nevadilo, bolo v tých dňoch akosi prihorúco.

Obaja hľadali každý deň miesta, kde by sa schladili.

Uprostred doliny bola lúka a na nej rástla Vŕba. Raz sa tak pod ňu ukryli a pokúšali sa schladiť, keď tu zrazu počuli spev.

(ozve sa gitara a hlas)
Som Vŕba, som ticho vody v Zemi, som Vietor celý v korunách, Som Vŕba a rastiem na lúkach.

“Jej, Vŕba, ty ako pekne spievaš.”
Povedali svorne.
“Poradila by si nám? Ty si určite veľmi múdra. Radi by sme sa ochladili, tak dobre ochladili, úplne ochladili, až na kosť. Vieš ako sa to dá?”

“Viem vám poradiť.”
Odpovedala Vŕba.
“Najviac vám pomôže voda alebo zem. Musíte mať veľa vody alebo sa zahrabať hlboko do zeme. A je tu ešte jedna možnosť, môžete sa ukryť do jaskyne.”

“Ale mi tu nevieme kopať, všade sú samé kamene a jaskyne sme nevideli. Vŕba, Vŕba, ty si taká múdra. Voda je tu neďaleko v potoku, no je veľmi rýchla. Poraď nám, čo máme robiť?”

“Potrebujete viac vody. O vode vie veľa Bobor, ktorý v nej žije. Nájdite ho a možno vám pomôže.”

Tigrík s Mackom zvolali všetky zvieratká v doline a pýtali sa, kto pozná Bobra. Zajko povedal, že videl jedného Bobra na konci doliny. Poradil im, nech idú dole prúdom po potoku.

Išli teda po potoku a onedlho stretli Bobra. Povedali mu, že je málo vody, neprší a je horúco, a že by boli radi, keby je vody viac. Počuli, že on vie o vode veľa. Poradil by im? Spýtali sa ho.

Odpovedal im, ak chcú viac vody, potrebujú postaviť hrádzu, potom voda stúpa a je jej všade viac.

Oni na to, že nevedia, čo je to hrádza, ani to, že sa hrádza dá postaviť. Prosili ho, aby im poradil.

Bobor pritakal, zobral celú svoju rodinu a pustil sa do stavby. Padali pri tom stromy. Rad zaradom. Ale ten výsledok, keby ste videli. Voda pomaličky stúpala a stúpala, až vystúpila z brehov potoka a zaliala okolité lúky až po pani Vŕbu. Tú našťastie Bobor nezobral na stavbu. Macko s Tigríkom mu to nedovolil.

V doline začalo byť inak. Vo vzduchu bolo cítiť vlhkosť, chlad a čerstvé vône, ktoré stúpali nad zaliatami lúkami.

Vzniklo nádherné miesto, kde ste mohli stretnúť všetkých obyvateľov doliny. Prichádzali sem každý deň, aby sa napili a ochladili. Stávalo sa, že sa tu v jednej chvíli stretli všetci.

To sa Tigríkovi a Mackovi páči najviac. Keď vidia všetkých obyvateľov doliny pokope. Vtedy radi vylezú na pani Vŕbu a uprosia ju, aby im spievala:

(ozve sa gitara a hlas)
*Som vŕba / Som ticho vody v zemi / Som vietor celý / V korunách
*Som vŕba / Rastiem na lúkach

*Obláčik, Mráčik, Slnko, Dúha

Kategórie
podcast rozprávky

Príbeh zo stredu zimy

alebo dalo by sa povedať, že je to príbeh o tom, ako Tigrík s Mackom stretli Žabku v horách uprostred zimy. Môžete čítať, ale aj počúvať. Prajem pekný slnečný deň.

Bolo to uprostred zimy, počas slnečných dní, keď sa začali v horách pomaličky topiť snehy. Mackovi sa už nechcelo spať, nuž sa pridal k Tigríkovi a behal s ním popod horu. Ani mu nevadilo, že je všade veľa snehu. Spoločne behali, ale aj skákali. Viete, sneh sa už tak rýchlo topil, že sa pod horou objavili bystriny a potôčiky. Kam oko dovidelo bol samý sneh, voda a slnkom zaliata krajina.

Skákanie ponad zurčiacu vodu ich tak rozbláznilo, že Macko z toho začal kričať a ujúkať. Vraj spraví tunel v snehu a urobí Tigríkovi biely brlôžtek. Nelenil, začal hrabať a po krátkej chvíli zmizol v hŕbe snehu.
Zostala po ňom iba obrovská diera a z nej lietal navôkol sneh.
Macko úplne rozbláznený hrabal, kopal a vyhadzoval všetko, na čo v snehu narazil. Taký bol pojašený, že hrabal nielen v snehu, ale aj v zemi. Jenoducho vyhadzobal všetko, čo mu prišlo pod labky. Medzi kamením, zemou a kadečím sa objavilo aj niečo jemné a mäkké.
To niečo vyhodil vonku na sneh a kopal ďalej.

Tigrík sa vyhrieval celý čas na slniečku, ale toto ho zaujalo.
Čo to Macko vyhodil? Čo to je? Či kto to je?

Tigrík na to kukal a odrazu to vedel. Volá na Macka nech prestane a príde von.
Kukaj, pozri, veď ty si vyhodil žabku z jej zimného domčeka.
Macko zostal zaskočený a spoločne sa pozerali na Žabku. Tá vyzerala úplne tuho.
Odrazu však pootvorila oko a začala drkotať.
Čooo saaa tooo staaaaalo? Uuuuuž maaam vstaaavať?

Žabka sa triasla a stuhla.

Tigrík ju jemne zobral, položil ju Mackovi do kožúška a Macka otočil tak, aby na Žabku čo najviac svietilo slnko. Z jednej strany ju hriali slnečné lúče a z druhej mackov kožuch.
Opäť pootvorila oči a teraz už iným hlasom začala rozprávať. Že či už prišla jar, či naozaj má vstávať a hlavne ju zaujímalo, kde je nejaké jedlo a voda, v ktorej by si zaplávala.
Tigrík s Mackom iba pozerali a počúvali žabkino drkotanie, kvákanie a pýtanie. Nevedeli čo robiť.

Letela okolo straka a smiala sa im rapotavým hlasom. Smiala sa na tom, ako zabudili Žabku.
Tigrík sa jej spýtal, že čo majú teraz robiť.
Straka sa iba smiala a povedala, že nič sa nedá robiť. Žabka určite zamrzne.

V tom Macka napadlo, pretože nechcel aby Žabka zamrzla, že on sa o ňu postará. Zoberie ju so sebou v kožuchu a prespí u neho v brlohu až do jari.
Tam jej spraví postel z lísta, konárikov a machu a ešte ju bude zohrievať svojím telom. Samozrejme tak, aby ju nerozpučil.
Ako povedal a vymyslel, tak aj spravil. Žabka dospala v mackovom brlohu celú zimu. Na jar sa pridala k ostatným žabkám a Macko s Tigríkom dostali krásnu odmenu. Večer čo večer počúvali žabie kŕkavé piesne a nočné koncerty. Smiali sa, keď sa pokúšali uhádnuť, ktoré kŕkanie patrí žabke, ktorú stretli.

Čo myslite, uhádli to?

Kategórie
podcast rozprávky

Príbeh zo šírošírej doliny

Milí priatelia a návštevníci mojej galérie. K mojej tvorbe opäť pridávam krátky príbeh Tigríka a Macíka. Tentokrát zo šírošírej doliny, kde stretli Draka a Ticho. Môžete si príbeh prečítať, alebo vypočuť.

Dolina, Drak, Ľubovník a Ticho

V našich horách je jedna dolina, ktorá je najväčšia široko ďaleko.
Taká je veľká, že by sa do nej zmestilo aj obrovské hlučné mesto.
Našťastie v nej nie je taký hluk ako v meste a zvieratká si tam žijú celkom pokojne.
Jediné zvuky tu robí vietor a voda, niekedy sa k nim pridá hrom počas búrky a inokedy zahrá veľký hukot padajúca lavína.
Keď už prišla reč na hluk rád by som sa Vás spýtal, či poznáte aj jeho opak. Opak hluku.
Áno myslím na ticho. Na úplné ticho. Na také ticho, ktoré by sa dalo krájať. Poznáte také?
Nemyslím ticho pred búrkou, alebo ticho v škole, keď Vás okríkne učiteľka.
Hovorím o tichu, ktoré je také tiché až ho je cítiť. Akoby bolo hmotné. Jednoducho by ste ho mohli krájať.
Takéto ticho môže niekedy znamenať, že je na blízku drak. Neveríte? Myslíte si, že draci sú hluční a počuť ich na míle ďaleko? Alebo že nie sú?
Ja viem aj o takých drakoch, vlastne zatiaľ iba o jednom, a ten je tichý. Je okolo neho ticho. Ticho ho sprevádza a je to to ticho, ktoré môžete krájať.
Predtým som to nevedel, ale dozvedel som sa to od Tigríka a Macka, ktorí tohto draka stretli. Stretli ho v tej šírošírej doline.
Behali po nej a vybehli až úplne na najvyššie miesta, tesne pod štítmi a tam na lúke plnej kvetov objavili bytosť, ktorú nebolo vidno. Ale ju bolo cítiť. Bolo ju cítiť ako ticho, ktoré sa ich dotklo. Dokonca sa im zdalo, že ho aj vidia. V jednej chvíli prišiel obrovský mrak a zahalil lúku až tak, že nebolo vidieť ani na krok. A vtedy sa im zdalo, že ten mrak akoby obkreslil siluetu draka. Macko kukal, Tigrík tiež a naraz začala vrava.
Ale veď ty si drak! Drak, ktorého vidno-nevidno! A si taký tichý, že sa nás až dotýkaš. Aha kukaj na našu srsť! Čo tu robíš? Ako sa voláš? Z kade si?
Zasypali ho otázkami a výkrikmi.
Bola to lavína slov, pri ktorej sa mrak zdvihol, objavilo sa slnko a drak samozrejme zmizol.
Napriek tomu sa ozval hlas.
Áno som drak a odkedy je táto dolina dolinou, tieto hory horami, tak tu žijem. Odvtedy a všetko si pamätám. Asi som tu odjakživa a možno som tu navždy. Som odtiaľto a volajú ma Drak, ale mám aj iné meno, Ľubko.
A to ako, že sa voláš Ľubko, to kto ti dal také meno?
Dali mi ho kvety, tu tieto na lúke. Tie, čo majú bodky na žltých hlávkach.
Drak Ľubko ukázal na Ľubovník, ktorého tu rástlo neúrekom.
Macko sa potešil, že sa volá po Ľubovníku, lebo Ľubovník mal rád. Rád ho niekedy, ako aj vtedy, žuval. Začal ho odrazu žuvať a ponúkol aj Tigríka. Tí odrazu žuvali, žuli, žuli, žuvali až sa im začalo driemať. Viete, ľubovník vie každého uspať. Zaspali tam hore na lúke v tom dračom tichu, ktoré bolo v tej chvíli pre nich najkrajšou perinkou. Spali a snívali a v tom sne im spieval drak svoju tichú pieseň.