Kategórie
rozprávky

Jazero a Večná Žiara

V predchádzajúcom príbehu Macko s Tigríkom poznali, čo je to, keď Hora daruje Koníkovi zážitok lietať. Poznali to na vlastných kožúškoch. Bol to taký silný zážitok, že sa im o ňom ešte aj snívalo a vo sne sa im opäť ukázala celá krajina pod Horou ako veľká žiarivá sieť, ktorá svietila zlatými a modrými farbami. Vo sne tiež lietali, nie však na Koníkovi, ale každý sám. Zobudili sa hlboko v noci a obaja mali pred očami ten istý obraz. Veľké jazero, celé zelené, na ktorého dne žiarilo zlatisté svetlo. Možno by ste povedali, že na nich z diaľky hľadelo jedno veľké zlatisté a zelené oko, a mali by ste pravdu, naozaj, tak to vyzeralo. Jedno veľké oko.

Sú pohľady, ktoré dokážu pohladiť. Oni taký objavili a nechcelo sa im naň zabudnúť. Najradšej by boli, keby sa môžu na obraz pozerať večne. Večnosť sa im hlásila v neustálom mravčaní a brumkaní o tom jednom. Odrazu to nebolo, čo a kedy zjesť, ale čo, kedy a ako najlepšie stále vidieť. Poznáte to, keď na vás príjemne svieti Slnko a vy sa vyhrievate, ba až kúpete v slnečných lúčoch? Takto podobne a ešte lepšie sa cítili.

Našťastie to nemali ako my, nenapadlo ich, že by mohli zabudnúť a prestať na obraz jazera myslieť. A tak nemysleli, ale rovno vyrazili tam, kde cítili, že príťažlivé jazero leží. Keďže už nelietali, šli po labkách ľahkým klusom. Kožúšky sa im pri pohybe vlnili, dych sa im zladil do jedného rytmu a krajina sa na tú chvíľu stala niečím podobným jaskyni. Obloha bola cítiť stropom, ktorý chránil a popodeň ku nim prichádzalo svetlo z jediného zdroja, z jazera.

Vďaka tomu ho našli. Zdalo by sa, že to celé trvalo krátku chvíľu, no putovali v jednom dychu hádam aj celý deň. Na mieste, kde sa ocitli, to ale nemohli vidieť. Žiara vychádzajúca z jazera bola taká jasná, že vytvárala dojem nikdy nekončiaceho dňa.

Prišli až k hladine a naklonili sa nad ňu. Ak by ste čakali, že uvideli svoj obraz, asi by ste sa mýlili. Na hladine bolo vidieť úplne niečo iné ako bolo navôkol.

No to ich vôbec nezaujímalo, čo je okolo. Zhypnotizovaní sa dívali na hladinu a v jednej chvíli sa ocitli v jazere. Kúpali sa v ňom, potápali sa, potom sa vynorili a opäť potopili. Pocity, ktoré mali, sa nedajú len tak opísať. Jediné im bolo jasné. Voda toho jazera, teda tá žiara, je iná ako voda, ktorú pili pri prvom stretnutí s Koníkom. Je živá a zároveň večná. Večne živá voda.

Na tomto čarovnom mieste strávili celú večnosť, teda mohli ju tam stráviť, no oni predsa nemuseli. V jednom okamihu vyskočili zo žiarivej vody, otriasli sa a celí šťastní sa vydali na cestu domov. Bolo im jasné, že sa môžu kedykoľvek vrátiť, a že poznali niečo, čo by človek asi nazval zdrojom všetkého. No vy asi tušíte, že im to bolo jedno. Veď všetko bolo zrazu cítiť tým jediným, jazerom.

Kategórie
rozprávky

Cesta nad oblaky.

Macko s Tigríkom svižne nasledovali Drozda, ktorý im skákavým letom ponad hmlu ukazoval smer.

Stúpali pomedzi mladé stromy, hmla redla a redla, až sa úplne rozplynula. Nezmizla však naozaj, oni sa ocitli nad ňou. A nad nimi stála Hora, modré nebo a žiarivé Slnko. Drozd si sadol na obrovský pník a spýtal sa, či im má ďalej pomôcť v hľadaní Koníka.

„Nie nemusíš, Koník je taký veľký a hlučný, že ho za chvíľu nájdeme.“ Povedali svorne.

A veru mali pravdu. Hneď v tej chvíli v diaľke začuli dupot a erdžanie. V erdžaní počuli akoby ešte také niečo ako „Ja som to vedel, ja som to vedel? Už som skoro letel!“

„Čo asi vedel? Že skoro letel?“ Pýtali sa Macko s Tigríkom.

Z diaľky k nim prileteli ďalšie slová: „Asi to je tou vodou z prameňa. Cítim sa taký ľahký, len nie a nie letieť.“

Zvedavosť im pridala na rýchlosti a už aj vybehli do prudkého svahu za Koníkom. Stál na obrovskej skale, ktorá sa dvíhala nad lesom. Dupal, skákal, dupal a skákal. Jeho skoky boli také vysoké, že to ešte nevideli. Zdalo sa im, že má naozaj krídla a už už v tom skoku odletí.

Takýto huriavk zobudil aj Horu, ktorá tu driemala celú večnosť. Vzdychla si pohybom stromov a spýtala sa Koníka, prečo je taký nepokojný.

My by sme povedali, že sa spýtala. Ale pravda je taká, že sa pýtať nemusela, lebo to vedela. Hora mu jemne pošepla: „Ak tak veľmi túžiš lietať, ja ti lietanie ukážem a môžeš si ho vyskúšať.“

Koník radostne súhlasil a mykal hlávkou zhora na dol ako šialený.

Hora sa jemne zatriasla. Skala, na ktorej Koník stál, odrazu pukla a začala žiariť zlatým svetlom ako Slnko. Koník sa ocitol v zlatých lúčoch a v tej chvíli sa začal vznášať. Vzniesol sa a letel. Kam zameral svoj pohľad, tam okamžite letel. Macko s Tigríkom nestačili hlávky otáčať, ako prelietal z mesta na miesto. Zdalo sa im, že vidia iba záblesky zlatého svetla.

Koník sa pri nich z ničoho nič objavil, privítal ich a ponúkol im, že ich zvezie, ak by chceli. Ani nedopovedal a už mu sedeli na chrbte. Pýtali si vidieť opačnú strany Hory, preskočiť na Horu, ktorú videli na obzore, potom chceli letieť k Stromu, ktorý sám rástol medzi kosodrevinou, potom k ľuďom do mesta, k rieke pod Horou, až napokon si spomenuli, že by chceli potešiť Rezbárika.

Posledným letom toho dňa si to namierili priamo k Rezbárikovi a jeho písaciemu stolu. A tam mu na papier labkami napísali námet tohto príbehu. 🙂

Kategórie
piesne rozprávky

Hľadanie v hmle a Pieseň pre noc a deň

Hľadali Koníka od skorého rána. Čo, už za tmy cítili, že ho opäť musia vidieť a spýtať sa ho, aký vie byť rýchly. Mackovi sa prisnilo, že Koník predbehol aj Vietor. Tigríkovi sa to nezdalo, tak išli Koníka spoločne hľadať, aby zistili, kde je pravda.

V noci Krajinu prikryla hustá hmla a studený chlad. Ešteže mali svoje kožúšky.

Tigrík ukázal smer, kde zacítil Koníka. No hmla spolu s mrazivým chladom menili vône a tie viedli úplne inam. Mackovi sa zdalo, že chodia v kruhu. Možno by to bol aj kruh, ale bola to špirála. Chodili v špirále, až sa ocitli v jednom jedinom bode, kde sa iba točili koldokola. Hlávky sa im zatočili z toľkého točenia. Sadli si na Zem a zbadali, že nad nimi sedí Drozd.

Sedel na konári mladého Duba. Spieval si svoju rannú pieseň a pritom sa iskrivými očami díval na dvoch zatočených chlpáčov. Keď dospieval noci a privítal nový deň, zletel nižšie k Mackovi a Tigríkovi.

Spýtal sa ich, čo sa im stalo, že sú takí zatočení. Povedali, že hľadajú Koníka a vône ich úplne poplietli a hmla im tiež nijak nepomohla.

Drozd sa ponúkol, že vyletí nad hmlu a pohľadá Koníka. V tej chvíli zmizol a za okamih bol späť. Spevavým hlasom im ukázal smer a trošku ich sprevádzal. Cestou sa ho pýtali, akú pieseň to ráno spieval noci a potom novému dňu. Jediné čo mohol, znovu im ju zaspieval a oni sa ju učili spolu s ním.

Je to taká jednoduchá pieseň, tu sú jej slová:

Čo bude, čo bude, čo bude, čo bude,
Na Dube, na Dube, na Dube, na Dube,
Čo bude, čo bude, čo bude, čo bude,
Keď odíde noc.
To bude, to bude, to bude, to bude,
Na Dube, na Dube, na Dube, na Dube,
To bude, to bude, to bude, to bude,
Zaspieva Drozd.
Zaspieva Drozd, v piesni chytená je noc.
Zaspieval Drozd: "V piesni chytil som noc!"
Noc chytená je v piesni,
Spievajú vtáci lesní,
Spievajú vtáci na lúkach,
Že je to tak.

A takto by ju spieval Človek.

Pokračovanie nabudúce.

Kategórie
rozprávky

Ako Tigrík s Macíkom Koníka stretli a živú vodu pili

Milí priatelia, dnes Vám poviem príbeh o tom, ako Tigrík s Mackom Koníka stretli a živú vodu pili.

Jednej noci sa pod Horou objavili nové zvuky. Prichádzali z hĺbky lesa, z miesta kde rástli najstaršie stromy. Macko s Tigríkom počúvali a snažili sa prísť na to, o čom zvuky hovoria. Popod koruny stromov sa ozývalo dup, dup, dupdup, dup, dup, dupdup a za nimi nasledovalo niečo ako fŕŕŕŕŕ´, fŕŕŕŕŕ.
Neznáme zvuky ich začali lákať. Boli takí zvedaví, že sa vybrali smerom kam vôbec nechodili. Dupdup a fŕŕŕkanie ich priťahovalo viac a viac k sebe.
Opatrne prebehli popod koruny stromov a ocitli sa pred obrovskou stenou. Zdala sa im nepreniknuteľná a nekonečne vysoká. Bola vytvorená zo stromov a kríkov. Ich prepletené konáre spolu s lianami vytvárali dojem, že ďalej neprejdú.
Tigrík ale bystrým okom uvidel nenápadnú štrbinu a vkĺzol do húštiny. Macko ho okamžite nasledoval.
Ako vkĺzli, tak aj vykĺzli a ocitli sa na krásnej lúke obkolesenej prastarými stromami.
Zdalo sa im, že čnejú až kamsi nad oblohu a hviezdy sú iba ozdobami ich korún.
Na vzdialenom okraji polianky stál najmohutnejší strom a pod ním bolo malé jazierko. Mali dojem, že zo stromu vyteká striebristý prameň, ktorý jazierko napája.
Povedľa ležalo niekoľko väčších kameňov a na nich poskakovalo stvorenie, ktoré vydávalo tajomné dupdup a fŕŕŕŕ. Vyzeralo trošku ako jeleň, len nemalo parôžky a aj nohy malo iné. Všetky svaly mu ihrali ako mesačné lúče na hladine vody.
„Vŕŕŕ, brum, brum, a ty si kto? Kto si, kto si?“ Pýtali sa zvieratká.
„Fŕŕŕŕ, ja som Koník, dup, dup, dupdup, dup, fŕŕŕ, fŕŕŕ.“
Stále poskakoval po kameňoch a od jeho nôh lietali akoby iskry. Zoskočil na lúku, behal, pobehoval a cválal dokola.
Na chvíľu pri nich zastal, aby si ho prezreli a poobdivovali jeho kopýtka, hrivu a jeho výšku.
No nedalo mu postávať a tak zaraz fŕkal, dupotal a tešil sa v pohybe.
Prezradil Mackovi a Tigríkovi, že voda v prameni a jazierku je živá. A že odkedy sa jej napil, má veľkú, veľmi veľkú chuť behať, ešte viac behať, skákať a tešiť sa zo všetkého.
Macko a Tigrík boli nadšení z tohoto tajomného miesta, v očiach sa im odrážali hviezdy a iskrivé dupotanie Koníka. Poskočili k jazierku, aby sa tiež napili….no a to ste mali vidieť.
Oči im zažiarili, svaly sa rozohrali, srdcia poskočili a ich labky sa rozbehli obrovskou rýchlosťou.
Macko sa z toho začal kotúľať, zatiaľ čo Tigrík vyskočil do konárov mohutného stromu. Vyletel do vrcholca ako strela, na najvyššom konári mraučal, mrnčal, skrátka spieval a po chvíli už zbehol na zem. V tej istej chvíli opäť vybehol do vrcholca a vyzeral, akoby chcel skočiť a letieť.
Macko sa pritom stále kotúľal po lúke a ako videl Tigríka na vrcholci, zakričal: „Poď sa radšej kotúľať. Neskáč, veď ty nemáš krídla!“
Tigrík ho počúvol, zbehol na Zem a pridal sa k Mackovi.
Koník sa tešil, fŕkal, cválal, dupotal o skaly a iskril. Z Macka a jeho kotúľov by sa celému svetu zatočila hlava, zatiaľ čo Tigrík spravil asi svetový rekord v počte skokov z konára na konár.
Boli veselí, ba ešte veselejší. Čo veselejší, oni boli živší ako živí.
Lesom sa niesli ich zvuky a do tej parády sa začali pridávať ďalšie tóny, dokonca sa zdalo, že znejú aj stromy, voda a obloha. Spoločne sa zliali do jednej lesnej piesne, ktorú vietor nežne odnášal spopod Hory v diaľ,
od prastarých stromov a vody plnej života.

Kategórie
rozprávky

Bobule, bobule, samé bobule

Skončilo leto, prišla jeseň a vysoko v lesoch pod horou dozreli všetky šťavnaté plody. Ich vôňa lákala mnohé zvieratká na miesta, kde zvyčajne nechodili.

Macko ešte za tmy, pred brieždením, šťuchal ňufáčikom do tigríka. Šťuchal, šťuchal, až ho z konára zhodil. Tigrík, stále vo sne, jemne dopadol na štyri labky, zívol si, natiahol sa a prekvapene pozrel na Macka.

Macík iba ukázal nahor a vetril. V tej chvíli aj Tigrík zacítil vône, ktoré nepoznal.

Boli to čučoriedky, brusnice, jarabiny, huby. Zrelé vône im šteklili ňufáčiky a to šteklenie v nich vyvolalo tanec všetkých svalov. Najprv sa zdalo, že idú naozaj tancovať, no tanec sa zmenil na hravý beh do kopca popri horskom potoku.

Vybehli až na čistinku, z ktorej počuli niekedy spievať Jeleňa. Tam na nich čakalo najchutnejšie prekvapenie. Všetky plody ako na tanieri. Akurát jarabina bola v korunách.

Nestihli by ste povedať ani mäkké f a oni už schrúmali hádam aj polku čistinky. Asi preto také miesta volajú čistinka 🙂 Úplne to tam vyčistili.

Kým sa toto všetko dialo, Slnko vychádzalo na oblohu. Najprv rozžiarilo vrchol hory a potom aj celú krajinu.

Ostré ránné lúče zvieratká prekvapili. Celé prekvapené zistili, že čistinku do poslednej bobuľky vyčistili a ich plné brušká začali pýtať spánok. Tak sa hneď uložili na zem, opreli si hlávky o seba, začali driemať a tráviť.

Snívalo sa im o bobuliach, bobuliach a samých bobuliach. Bobule boli všade, boli všetkým, oblakmi na oblohe, vodou v potokoch, skalami na úpätí hory. Ako im tak ich sny zbobuľovateli, bobule začali naberať pohyb, ako keď tancujú hady a začali okolo nich krúžiť. Do toho štebotali vtáčiky a spievali piesne, no o čom asi 😉

(Tu nasleduje spev vtáčkov s pesničkou.)

„Bobule, bobule, bobule, bobule, kde ste? Bobule, bobule, bobule, bobule, chceme Vás všetky zjesť! Čiričipčipčiričip. Bobule, švííhijúúú, bobule, kde ste?…….“ (toto je pracovný text pesničky, ktorá zaznie už čoskoro vo zvukovej nahrávke).

Kategórie
rozprávky

Ako Macko s Tigríkom ozdobený stromček hľadali

Bol to deň tichý, tichý až do takého ticha, že ste mali pocit, že zastal čas. Macko s Tigríkom to mali radi, lebo ticho im dovolilo počúvať zvuky, ktoré prichádzali pod horu.

Započúvali sa vetru, ktorý im čas od času prinášal príbehy z dolín. V tomto fúkaní znelo niekoľko slov, medzi nimi sa často opakovalo slovo sláviť a štedrý.

Znel im dobre taký zvuk. Sláááááááááááááááviť. Sláááááááááááááááviť. Tak sa im zapáčil, že ho začali opakovať. Opakovali ho neustále, až vo chvíli, keď vietor začal tíchnuť prišlo jemné sneženie.

Snehové vločky nežne obsypali les, všetky koruny stromov, každý krík a bylinu, dokonca sem-tam zakryli aj miesta pod korunami.

Do toho sa pridali lúče slnka, ktoré začali vytvárať na vločkách jemnú trblietu. Tá sa rozihrala do šteklivých zábleskov, dopadajúcich do všetkých očí v lese.

Macko s Tigríkom mali oči došteklené a trblietou rozihrané tak, že videli odrazu v lese Človeka aj so svojimi mláďatami, ako tancujú okolo stromu a vešajú naň všelijaké veci. Aj počuli škrekot, výskot a hurhaj mláďat.

Ozdobený strom sa im veľmi zapáčil, tak si povedali, že aj oni taký spravia. No nemali tie veci, ktoré mal človek.

Najprv chceli nájsť ozdoby a potom ich zaniesť ku stromu. Hľadali, hľadali, ale nenašli. No cestou stretli Rezbárika a ten už z diaľky vedel, čo hľadajú.

Vlastne to vedel už deň predtým. Veď večer prišla k nemu Múza a povedala mu, aby pripravil malý trblietavý strom.

Nuž a ten čakal na túto chvíľu. Aby tí, čo hľadali aj našli. Dnes to bol strom ozdobený slávou štedrých dní a zvieratká túžiace zažiť iskrenie mláďať Človeka.

Ľaľa, takto sa tešili.

Kategórie
príbehy rozprávky

Pukliny v Zemi

Tigrík s Mackom v záhrade objavovali na každom kroku niečo nové. Len čo sa prestali nadchýnať najkrajšími výhľadmi, pristáli na zemi, aby sa rozhliadli aj medzi novými rastlinami, ktoré tu rástli. V horách a lesoch také nevideli.

Aké bolo ich prekvapenie, keď sa ocitli vedľa veľkej pukliny. Na jej dne bola iba čierno-čierna hlbočina, ktorá Macka lákala, no Tigrík mu nedovolil do nej vkĺznuť.

„Najprv sa započúvaj, čo zneje z hĺbky?“ povedal Tigrík Mackovi.

Započúval sa Macík spolu s Tigríkom a odrazu bolo počuť jemné znenie Zeme. Pripomínalo to veľmi veľmi stíšený zvuk padajúcich kameňov v horách, ktorý je počuť na jar, keď sa topia ľady a sneh. Ešte v tých zvukoch znelo také niečo, čo pripomínalo zvuky, keď sa spúšťali po piesku dolu zrázom. V znení cítili aj ukryté tóny. Tóny spolu so slovami.

“ Keď otvorí sa Zem, vodu hľadaj v nej. Ak sa na dne neukáže, sucho prišlo, ber to vážne. Spievaj spolu s puklinou, príďte, príďte, príďte dažde. Príďte! Príďte! Príďte dažde! Spievaj spolu s puklinou, juhú, juhúúúú, juhúú, hou!“

Čo myslíte, spievali spolu s puklinou?

Veru spievali, ba až tancovali. Hýbali sa pohybom, ktorý napodobňoval všetky pukliny v záhrade. Zem sa v puklinách otvárala, akoby mala mnoho premnoho úst a nimi chcela piť a piť a len piť od smädu.

Ak by neprišla na druhý deň búrka, tak by snáď tie pukliny vypili všetku vodu z rastlín v záhrade. Pri búrke a daždi sa pukliny naplnili až po okraj a Macko spolu s Tigríkom jasne počuli, ako sa pieseň zmenila a bola iná.

„Voda prišla, milá moja, voda prišla, voda milá. Naplnila život jedna chvíľa. Dnes búrkou a dažďom sa volala. Voda, voda, vodaaaaaa haaaaa :-)“

A to je na dnes všetko.

Kategórie
príbehy rozprávky

Najkrajší výhľad

Hľadali Tigrík a Macko jedného dňa miesto, z ktorého budú mať najkrajší výhľad. Z každého kvetu sa ozývali jemné tóny a oni dvaja, veľkí poslucháči, počuli v tých tónoch samé „Tu, tu, tu je to miesto, áno tu, tu je najkrajší výhľad.“

Skákali teda medzi kvetmi ako lúčne koníky a pozerali sa so všetkých kvetov na všetky sveta strany.

Keď tak dumali, ktorý výhľad je najkrajší, museli si svorne povedať, že každý výhľad sa im páčil. Tak sa zhodli, že každý výhľad bude najkrajší.

Veď to posúďte.

Kamkoľvek sa odkiaľkoľvek zapozerali, vždy našli niečo, čo ich tak zaujalo, že iba híkali a hovorili o najkrajšom pohľade, výhľade, vyhliadke, pozeraní, kukaní, obzeraní, pozorovaní a okukávaní a čumení.

Ako sa v tom mali rozhodnúť? Ako si vybrať?

Pochopili, že najkrajšieho môže byť viac ako len to, o čom sa vraví , že je najkrajšie. Nuž, najkrajšie môže byť aj všetko. Aspoň čo sa výhľadov týka.

Taký bol ich ďalší deň, deň ako každý iný, najkrajší.

Kategórie
príbehy rozprávky

Ako Macko počúval kvet

Započúval sa Macko do miestneho rozhlasu. Ozýval sa z kvetov Pupenca. Vysielam na krásnych vlnách a zalieval zvukmi priľahlú záhradu. Macko do nej veľmi rád chodieval, aby sa potešil ako všetko rastie.

V záhrade to bolo vždy iné, veru nieto v nej divokých lúk a horských lesov.
Zo zvukov Pupenca cítil všetko. Teda počul všetko. Aj zvuky divočiny, aj zvuky pekne obriadenej záhradky.

Dnes bol na programe zvuk pokosených tráv a dozrievajúcej úrody. Do toho sa miešali samé suché tóny. Boli skutočne suché, takmer sa nedali počúvať. Ale čo sa dá robiť, keď je všade sucho. Prejaví sa to aj v tónoch.

Dokopy všetky stále zneli nádherne a jemne, ako uspávanka. A to bolo najlepšie.
Macko opäť zadriemal opretý o kvet Pupenca, tóny ho zobrali na cestu a letel. Letel cez kvet priamo do Stredu Zemu, kde videl obrovský kozmický orchester. Potom opäť preletel zemskými vrstvami všetkých farieb, až sa objavil na ohnivom kvete, ktorý rástol na kraji záhrady.

Tam našiel aj Tigríka.
Z ohnivých kvetov znela pieseň, ktorú si hmkal Tigrík.

„Horí ohník, horí, na korune kvietkov,
Horí, horí na okraji záhrady.
Nechaj sa ním niesť ako lúčnou riekou.
Ukáže Ti, ukáže najkrajšie poklady.“

Spoločne hmkali a zvuk piesne ich zobral letieť k novým objavom, ktoré lemovali tie najkrajšie poklady, poklady letnej záhrady.
A taký bol ten deň Macka a Tigríka, deň ľahký ako páperie.

Majte sa pekne a leťte. 🙂

Kategórie
príbehy rozprávky tvorba z dreva

Živé Drievka

Viem, že pomenovanie Živé Drievka niektorí ľudia používajú na istý druh hmyzu, ktorý sa maskuje ako listy alebo konáriky kríkov a stromov.

Vlastne som to nevedel, keď som toto pomenovanie začal používať na drevené bytosti a zvieratká, ktoré tvorím. Samé sa k nim pridružilo.

Veď aj ľudia často hovorili a popisovali tieto veci ako živé. Dokonca sa mi niekoľkokrát stalo, že som mal pocit, že už už v mojich rukách ožijú. Našťastie sa tak nestalo, lebo to by som sa ocitol asi v inom zariadení, ako u seba doma, že?

A tak po mnohých pomenovaniach, ako Gregorovci, Potvorky, Figúrky, Panáčikovia, či Woodoo bábiky, prišlo pomenovanie Živé Drievka.

Spolu s menom sa objavili aj jedno-obrázkové komixy, malé príbehy z ciest a potuliek, ktoré som začal fotiť a písať do bubliniek.

Ak si ich chcete pozrieť, tak sú hore v článku v prezentácii z Google fotiek.