Pohľad z koruny mladému smreku do krajiny. V pozadí Slavkovský štít. Krátka, dvojminútová meditácia.
Kategória: video
Drevené Ovečky

Keď vidím ovce, vždy pozerám a hľadám pastiera. Ovečky sú milé stvorenia, pripomínajú mi históriu ľudstva a obdobie, keď naši predkovia začali nenápadný prechod k civilizácii. Odrazu zistili, že divoké zvieratá nemusia len loviť, ale si ich môžu aj udomácniť, chovať a starať sa o ne. To prinieslo dostatok zdrojov k prežitiu. Nebola to ešte klasická poľnohospodárska kultúra, boli to nomádske kmene, skupiny ľudí, rodiny, klany, ktoré putovali krajinou.
Z lovcov a zberačov sa takto stávali predkovia dnešných ľudí postupne pastiermi a chovateľmi.
Asi pred rokom som videl pekný dokument o africkej krajine a pokusoch o jej obnovu.
Vlastne to bol príbeh jedného vedca, ktorý pred pár desaťročiami na základe nesprávneho vyhodnotenia údajov a mylných predpokladov navrhol jednej africkej vláde vystrieľať veľké množstvo slonov. A to iba preto, že podľa výskumu, boli práve slony príčinou zničenia krajiny v danom štáte.
Žiaľ znížením počtu slonov sa problém nevyriešil. Krajina sa neobnovila a nezotavila. V podstate sa stav ešte zhoršil.
Spomínaný vedec si to veľmi vyčítal, čo spôsobil svojou chybou. Kvôli tomu sa začal zaoberať problematikou africkej krajiny a jej obnovou oveľa intenzívnejšie. Skúmal v iných krajinách a hlavne na miestach kde sa veľa páslo a už sa nepasie. Vypozoroval súvislosti medzi pasením a zdravotným stavom krajiny, pôdy, tráv, stromov a kríkov.
Prišiel na to, že správnym chovom dobytka sa zdravotný stav krajiny a pôdy zlepšuje, a to vedie k postupnému zatrávneniu veľkých plôch a rastu nových kríkov a stromov. Obnovu krajiny dosiahol spolu s miestnymi v priebehu asi 15 rokov. Pomohlo to krajine, ale aj ľuďom, ktorí tam žijú.
Je to krásny príklad toho, že o krajinu je lepšie sa starať ako robiť nič. Pretože ak nemôžete robiť nič a chcete robiť nič, tak aj to nič môžete bezpracne dosiahnuť.
Smutný som z takých ľudí, ktorí si vyberajú robiť nič, ako hľadať správne hospodárenie v krajine. Vlastne som smutný z takej krajiny, ničomníkov mi nie je ľúto.
Veď uvažujme. Robiť nič, to koho pripomína? Mne určite človeka, ktorý ešte nie je civilizovaný, má skôr zvieracie vedomie a potuluje sa zo dňa na deň krajinou, aby prežil, alebo aby niečo zažil, tak je to moderné, pravda?
Chceme ísť cestou späť, alebo zostaneme civilizovaní a naučíme sa správne hospodáriť a starať sa o krajinu?
Odpovede už ukazuje čas.
Vietor na luke
Keď pod Tatrami fúka, vietor sviští a sviští, nemá konca. Až príde chvíľa, keď všetko naraz ustane.
Sťaby koňa dali stajne.
Putujúci Mackovia
V roku 2011 som pripravil umelecké a náučné predstavenie pre deti materských a základných škôl. Nazval som ho „Putujúci Mackovia“, podľa pesničky, ktorú som zložil v tom istom roku.
Pieseň vznikla odrazu. Niekto by povedal, že to bola inšpirácia tým, že som tvoril z dreva drevené zvieratká (samozrejme hlavne macíkov), no ja by som povedal, že to bola chuť objaviť niečo nové v tvorbe. Tá ma vďaka brnkaniu na strunách preniesla k nápadu zdieľať moje zručnosti v predstavení.
Po tejto piesni nasledovali ďalšie, ktoré sa stali súčasťou tohto programu. V rokoch 2011 – 2016 som navštívil viac ako 80 škôlok a škôl, v ktorých som deťom predstavil ako sa tvorí z dreva a porozprával príbehy zvieratiek, ktoré boli zamerané na pestovanie vzťahu k prírode a jej ochrane.
Tu nasleduje pieseň „Putujúci Mackovia“.