Kategórie
podcast rozprávky

Príbeh zo šírošírej doliny

Milí priatelia a návštevníci mojej galérie. K mojej tvorbe opäť pridávam krátky príbeh Tigríka a Macíka. Tentokrát zo šírošírej doliny, kde stretli Draka a Ticho. Môžete si príbeh prečítať, alebo vypočuť.

Dolina, Drak, Ľubovník a Ticho

V našich horách je jedna dolina, ktorá je najväčšia široko ďaleko.
Taká je veľká, že by sa do nej zmestilo aj obrovské hlučné mesto.
Našťastie v nej nie je taký hluk ako v meste a zvieratká si tam žijú celkom pokojne.
Jediné zvuky tu robí vietor a voda, niekedy sa k nim pridá hrom počas búrky a inokedy zahrá veľký hukot padajúca lavína.
Keď už prišla reč na hluk rád by som sa Vás spýtal, či poznáte aj jeho opak. Opak hluku.
Áno myslím na ticho. Na úplné ticho. Na také ticho, ktoré by sa dalo krájať. Poznáte také?
Nemyslím ticho pred búrkou, alebo ticho v škole, keď Vás okríkne učiteľka.
Hovorím o tichu, ktoré je také tiché až ho je cítiť. Akoby bolo hmotné. Jednoducho by ste ho mohli krájať.
Takéto ticho môže niekedy znamenať, že je na blízku drak. Neveríte? Myslíte si, že draci sú hluční a počuť ich na míle ďaleko? Alebo že nie sú?
Ja viem aj o takých drakoch, vlastne zatiaľ iba o jednom, a ten je tichý. Je okolo neho ticho. Ticho ho sprevádza a je to to ticho, ktoré môžete krájať.
Predtým som to nevedel, ale dozvedel som sa to od Tigríka a Macka, ktorí tohto draka stretli. Stretli ho v tej šírošírej doline.
Behali po nej a vybehli až úplne na najvyššie miesta, tesne pod štítmi a tam na lúke plnej kvetov objavili bytosť, ktorú nebolo vidno. Ale ju bolo cítiť. Bolo ju cítiť ako ticho, ktoré sa ich dotklo. Dokonca sa im zdalo, že ho aj vidia. V jednej chvíli prišiel obrovský mrak a zahalil lúku až tak, že nebolo vidieť ani na krok. A vtedy sa im zdalo, že ten mrak akoby obkreslil siluetu draka. Macko kukal, Tigrík tiež a naraz začala vrava.
Ale veď ty si drak! Drak, ktorého vidno-nevidno! A si taký tichý, že sa nás až dotýkaš. Aha kukaj na našu srsť! Čo tu robíš? Ako sa voláš? Z kade si?
Zasypali ho otázkami a výkrikmi.
Bola to lavína slov, pri ktorej sa mrak zdvihol, objavilo sa slnko a drak samozrejme zmizol.
Napriek tomu sa ozval hlas.
Áno som drak a odkedy je táto dolina dolinou, tieto hory horami, tak tu žijem. Odvtedy a všetko si pamätám. Asi som tu odjakživa a možno som tu navždy. Som odtiaľto a volajú ma Drak, ale mám aj iné meno, Ľubko.
A to ako, že sa voláš Ľubko, to kto ti dal také meno?
Dali mi ho kvety, tu tieto na lúke. Tie, čo majú bodky na žltých hlávkach.
Drak Ľubko ukázal na Ľubovník, ktorého tu rástlo neúrekom.
Macko sa potešil, že sa volá po Ľubovníku, lebo Ľubovník mal rád. Rád ho niekedy, ako aj vtedy, žuval. Začal ho odrazu žuvať a ponúkol aj Tigríka. Tí odrazu žuvali, žuli, žuli, žuvali až sa im začalo driemať. Viete, ľubovník vie každého uspať. Zaspali tam hore na lúke v tom dračom tichu, ktoré bolo v tej chvíli pre nich najkrajšou perinkou. Spali a snívali a v tom sne im spieval drak svoju tichú pieseň.

Kategórie
podcast rozprávky

Príbeh na dobrú noc

Čo pridať k drievkam v mojej galérii? Na dnes som si vybral nový príbeh živých drievok, ktorý sa stal v prameništi. V mieste, ktoré vonia novou vôňou.

Tuhľa som ho pre vás narozprával, alebo ak radi čítate, tak tu ďalej je aj napísaný. Nech sa páči!

Po machu neskáč!

Túlali sa Tigrík s Mackom popod veľkú horu.
Krajina šumela vetrom, ktorý roznášal letné vône na všetky strany.
Tí dvaja niečo, alebo niekoho hľadali. Tigrík zacítili vôňu, ktorú nepoznal. Mackovi bola známa, no zo svojej pamäti v kuse vydoloval iba jedno jediné slovo. Brum!
V ten deň bol akýsi prispatý. Bol to jeden z najhorúcejších dní a Macka už nič iné nezaujímalo, len to, kde by sa ochladil.
Tigríkovi bolo dobre. Vedel prežiť aj leto, aj zimu a popritom sledovať čo sa deje naokolo.
Ale toto, čo cítil, mu unikalo. Asi to robil vietor. Fúkal, fúkal a naozaj všetko rozfúkaval.
V jednej chvíli však prestal a sadol si do korún stromov.
Tigrík opäť objavil neznámu vôňu a ťahal Macka za ňou.
Prešli popod osiky, zbehli briežkom a ocitli sa akoby v dlani veľkého obra.
To miesto voňalo najčerstvejšími vôňami, jemným chladom a vodou.
Bolo to pramenište.
niekoľko prameňov tu vytváralo maličký potôčik, ktorý vytekal z obrovej dlane rovno do malého údolia.
Macko sa potešil z chladu a vôní. Okamžite skočil do maličkého jazierka, zostal v ňom ležať a ihneď zaspal od spokojnosti.
Tigrík si zvedavo obzeral celé pramenište, veď konečne našiel nezmámu vôňu.
Keď sa vrátil k Mackovi, našiel ho ako trieli z vody. Doslova z nej vyletel.
Čo sa ti stalo, Macko? Spýtal sa Tigrík.
Jáj, tá voda štípe! Štípe ako had. Jój, bolí to! Povedal Macko, ktorého voda úplne prebrala a doštípala.
Macko skákal celý doštípaný a začal sa váľať po zemi. Vlastne ani nie po zemi, padol rovno do machu.
Z machu sa však ozval hlas.
Čo nás pučíš?! Polež si na nás, ale po nás neskáč! Veď nás popučíš!
Macko s Tigríkom kukali čo sa to deje.
Mach im začal rozprávať, ako tu rastie odjakživa, a ako na ňom niekedy niekto leží, ale nik si nedovolil po ňom skákať.
Macko prestal skákať, znova si ľahol a spravil dobre. Mach mu upokojil celé telo. Prestalo ho štípať a opäť zaspal.
Tigrík sa na to pozeral a po krátkej chvíli si k Mackovi ľahol aj on.
Zaspali ako drevá.
Sníval sa im sen, v ktorom sa dozvedeli čo to o prameni, ktorý poznali v dlani obra.
Povedal im to obor, alebo to bola hora? No jednoducho sa ozval hlas.
To ta síra v tej vode. To ta síra štípe. Je aj v tejto hore.
A takto poznali tí dvaja pramenište a dobre si v machu pospali. Či spali v dlani obra?
Nuž na to odpoveď má hora. Tak počúvajte, možno ju začujete!

Kategórie
podcast rozprávky

Jarabina, Leť!

Príbeh o Jarabine vznikol v roku 2014. Pôvodne to bol sled fotografických záberov Macka a Tigríka, z ktorého sa objavil text. Neviem, čo sa presne stalo 🙂 ale fotografie som stratil. Dokonca aj text, ktorý som písal rukou, zmizol.
Pred pár dňami som nečakane objavil textovú formu príbehu, ktorú som prepísal narýchlo do počítača. Ledva som to prečítal po sebe, počítač poprehadzoval znaky a ja som odrazu musel každé slovo lúštiť.
Našťastie som si pamätal ten deň, keď vznikli fotografie. A námet na komixový príbeh.
Vďaka tomu som opäť mohol napísať všetky slová.
Keďže obrázky sú navždy fuč, rozhodol som sa, že príbeh prerozprávam. Nech sa páči tu je prvé rozprávanie :-D.

Príbeh s Jarabinou

Jedného dňa sa ocitli Tigrík a Macko v Liptovskom Jáne, neďaleko miesta kde vyviera liečivá voda. Ľudia to tam volajú Kaďa. Na tom mieste ich však nezaujal prameň, ale strom ktorý tam rástol.

„Aha pozri! Strom, čo má perie a možno má aj krídla.“ Povedal Tigrík
„Ty si kto, krásny strom?“ Povedal Macko
„Ľudia ma volajú Jarabina a Vtáci ma štebocú ako Hojnosť. Dokonca som počula aj pieseň o mne, v ktorej som Lesa Kráľovná.“Odpovedala Jarabina
„Teda vaša výsosť, a ukážete nám ako viete lietať? Veď máte krídla!“ Povedal Tigrík a začal ju obdivovať.
„Ja som strom, ja neviem lietať, to sú listy!!!!“
„Ale Tigrík povedal, že keď máte listy ako perie, potom určite musíte vedieť lietať?!“ Povedal Macko po svojom

Tí dvaja sa nedali len tak odbiť. Dumali, ako by pani Jarabinu, Hojnosť, Kráľovnú presvedčili, že by im ukázala let. Okukovali ju a behali kolom dokola.

Macko odrazu vyliezol na kmeň, preliezol na bočný konár, ktorý bol obrastený niečim strieborným, a vykríkol: „Aha kukaj, kukaj Tigrík, čo som našiel! Tento konár je strieborný!“

Tigrík vyskočil na konár za Mackom. „Ale veď to je Lišajník!“ ….povedal.

Lišajník im určite povie o tom, že všetko je možné. Určite aj to, aby Jarabina letela. Takto uvažovali. Avšak na konári s nimi okrem Lišajníka sedelo iba Ticho.

Nečakali ďalej. Nevedeli čakať, tak začali skákať po konári. Skákali a skákali, až ho rozkývali, akoby ho rozkýval ten najsilnejší víchor. Okolitá tráva sa začala skláňať k zemi ako keď pristáva vrtuľník. Nebolo to ale vrtuľníkom, za všetkým boli opäť Macko a Tigrík. Tí neprestávali, skákali po konári a nakoniec rozhojdali celý strom. Celú Jarabinu.

Jarabina sa z toho smiala. Smiala sa a smiala. A oni do skákania kričali.

„Jarabina, leť! Jarabina, leť! Jarabina, leť!“ Kričali Tigrík s Macíkom. „Jarabina, leť!“

Jarabina zatrepotala konármi aj listami a odrazu sa vzniesla nad prameňom. Obaja vískali na celú Jánsku dolinu.

Bol to Zázrak!

Jarabina letela, stúpala a stúpala do takých výšok, že mali celý Liptov na dlani. Tigrík s Mackom boli šťastní. Celí celučičkí šťastní.

Neviem presne ako dlho leteli. Možno chvíľu a možno celú večnosť. Slnko bolo toho svedkom. Stalo sa tam niečo nemožné. A stalo sa to im. Leteli. Leteli obaja a letel aj strom. Čo strom! Samotná Kráľovná Lesa pani Jarabina.

Po tom chvíľkovom, či večnom lietaní nad Liptovom pristáli na tom istom mieste. To asi preto, aby sa ľudia náhodou nevydesili, ak by strom od prameňa zmizol a zostala by tu po ňom iba jedna veľká jama.

Tento príbeh sa možno stal a možno nie. Ale tá Jarabina, tá je veru skutočná. A dúfam, že tam pri prameni stále rastie. Ak ste ju videli, alebo o nej niečo viete, dajte mi vedieť, poteším sa!

Kategórie
piesne poetické texty

Čas Vlka

Pred viac ako rokom som písal krátky textík o vlkoch. Bolo to tu v mojom príspevku.

Rád by som naň naviazal, pretože mi stále tá vlčia téma chodí po rozume. Je to také tajomné, magické a neuchopiteľné. Úžasné na umení je, že s takými kvalitami ako tajomno, magicko, neuchopiteľno, dokáže pracovať na pohľad ľahko. Akoby bolo všetko možné.

Tento príspevok teda nie je o písaní a čítaní ale je to opäť krátky posluch zo štúdia na kolene 🙂

Najprv vznikol gitarový motív a krátky text, ktorý sa ďalej rozvinul a časom (trvalo to viac ako rok) vyzrel do malej hudobnej a poetickej kompozície.

KMP Studio · Čas Vlka

Želám príjemné počúvanie a ja idem dokončovať nových vĺčkov, mackov a ďalšie bytosti, ktoré čoskoro uvidíte v mojej galérii na sashe.

Kategórie
piesne poetické texty

Času odolá iba voda

Opäť pokračujem v zdieľaní tvorby piesní. Dnešným príspevkom je pieseň o vode s názvom „Času odolá iba voda“, poetický pohľad v podaní strún a hlasu. Prajem dobrý posluch.

KMP Studio · Času odolá iba Voda

Kategórie
príbehy

Vŕba

Neďaleko jedného slovenského mestečka rástla Vŕba. Jej kmeň a koruna nenápadne vystupovali zo stromoradia ďalších stromov a krov. Boli to mladé porasty, ktoré vznikli vďaka tomu, že tu ľudia nič neriešili. Pôsobilo to tam ako v slepej uličke. Akurát táto ulička, cestička, sa nekončila v stene, ale sa končila v Krajine.

Vŕba, o ktorej píšem, rástla medzi poliami spolu s ďalšími Vŕbami. Sprevádzali ich Bazy, myslím, že tam bol aj jeden Javor a mladé Topole.

Zapamätal som si Ju, lebo mi jedného dňa “porozprávala tisíc príbehov”. Slovami tých príbehov boli lúče poobedňajšieho Slnka. Lúče prenikali korunou a tým vytvárali zvláštne záblesky v tobolkách, ktorými bola Vŕba obsypaná. Mal som dojem, že na mňa z koruny žiari hádam aj tisíc svetiel.

Tobolky hrali v lúčoch Slnka ako lampášiky v rozprávkach.

Až tak mi to upútalo pozornosť, že som zostal stáť, ako kôl v plote.

“To čo je?” Hovoril som si.

Zdalo sa mi, že každá tobolka je hviezda s vlastným svetom a vlastnými príbehmi. Vlastne skôr s vlastnými rozprávkami.

Okamžite som ich chcel všetky spísať, nakresliť, opísať. No nevedel som, kde z toľkých zábleskov a nadšenia začať. Čas zastal a ja som sa cítil ako ďalšia horiaca tobolka.

Díval som sa a díval na to ihranie lúčov v nekonečnej chvíli, až ma z toľkého dívania vytrhol môj Psík. Jasne mi naznačil pohybmi tela, že čas nezastal. Jednoducho nastal čas ísť ďalej. Pohybom ukázal ďalší smer. Šup šup do voľnosti a do krajiny.

Som rád, že tam bol. Inak neviem, neviem, čo by bolo so mnou. Hádam by som na tom mieste stál doteraz, spisoval všetky príbehy, ktoré z Vŕby na mňa zažiarili, a určite by som z toľkého státia už aj zakorenil. 😉

Kategórie
príbehy

Jarabina

Pri potoku neďaleko plesa rástla Jarabina. Pred mnohými rokmi sa ukrývala v tieni smrekov. Jedného dňa však smreky spadli a zmizli. Zo dňa na deň sa ukázalo nad Jarabinou voľné nebo, ktoré predtým nikdy nezažila.
V tom tieni nebola sama, tisíce Jarabín, Vŕb, Osík a iných malých stromov a kríkov sa naraz ocitlo v príjemných lúčoch slnka.
Od tej chvíle sa všetko v Krajine zmenilo. Všetko živé, čo malo koreňa, vyrazilo jediným smerom. Nahor. K Slnku.
Niektorým to šlo bujaro lepšie, niektorí rástli pomaly a voľne.
Jarabina rástla ako z vody. Aj to tak vyzeralo, že vyrastá priamo z potoka.
Každý rok mohutnela a mohutnela. Prinášala viac a viac červených bobúl, až sa jedného dňa stalo nečakané.
Jarabina spadla.
Neviem, či to bolo vetrom, ktorý tu niekedy fúkal divoko a prudko, alebo to bolo tým, že sa zosunul breh potoka, na ktorom rástla, no stalo sa to z ničoho nič.
Spadla a zostala ležať ponad potok.
Niekto by povedal, že je tu koniec, no také niečo by nikdy nepovedal všetok ten Život, čo prúdil v Jarabine.
A ten chcel rásť.
Tak rástol ďalej a rástla aj Jarabina.
Ako sa ocitla ležiac ponad potok, všetky konáre, ktoré rástli smerom dohora, sa začali meniť a časom sa z nich stali kmene nových stromov.
Z jednej spadnutej Jarabiny tu bolo odrazu hádam aj desať mladých Jarabín.
Pokračujú v nadšenom smerovaní k Slnku a každý rok prinášajú čoraz viac bobúľ pre kŕdle, ktoré brázdia nebo nad Krajinou.

  • inšpirované skutočnými udalosťami v Krajine
Kategórie
piesne poetické texty

Na hrane ostria prítomnosti

Už sú to asi dva týždne, čo som bol fotografovať nové drevené zvieratká, ktoré mi pribudli tuhľa do mojej galérie. Bolo to popoludní, Slnko sa klonilo k obzoru a Vietor neuveriteľne vyvádzal pod horami. Ja som sa pokúšal v tej žiarivej a fúkajúcej atmosfére fotiť. Zvieratká mi stále padali z Briezky, ktorá bola na chvíľu výstavnou sieňou.

Napriek skutočne silnému vetru sa mi všetko podarilo. Nafotil som, zaznamenal som.
Cestou domov mi Vietor a všetky tie nálady a vnemy z Krajiny priniesli inšpiráciu.

Inšpirácia bola živá a odštartovala ďalšiu tvorbu. Najprv sa objavila v krátkom poetickom texte:

„Na hrane ostria prítomnosti
Čas celého ťa poznal
Všetkého sa zhostí
Okamihu
By si zostal
Alebo sa pomkol k pohybu
Nič už nie je veru tak
Ako bolo predtým
O chvíľu“

Neskôr som si doma sadol s gitarou a text sa nechal tvarovať v piesni. Patrí tej jednej chvíli v Krajine.

Kategórie
piesne podujatia poetické texty video

Putujúci Mackovia

V roku 2011 som pripravil umelecké a náučné predstavenie pre deti materských a základných škôl. Nazval som ho „Putujúci Mackovia“, podľa pesničky, ktorú som zložil v tom istom roku.

Pieseň vznikla odrazu. Niekto by povedal, že to bola inšpirácia tým, že som tvoril z dreva drevené zvieratká (samozrejme hlavne macíkov), no ja by som povedal, že to bola chuť objaviť niečo nové v tvorbe. Tá ma vďaka brnkaniu na strunách preniesla k nápadu zdieľať moje zručnosti v predstavení.

Po tejto piesni nasledovali ďalšie, ktoré sa stali súčasťou tohto programu. V rokoch 2011 – 2016 som navštívil viac ako 80 škôlok a škôl, v ktorých som deťom predstavil ako sa tvorí z dreva a porozprával príbehy zvieratiek, ktoré boli zamerané na pestovanie vzťahu k prírode a jej ochrane.

Tu nasleduje pieseň „Putujúci Mackovia“.

Pesnička o mackoch z lipového dreva.
Kategórie
poetické texty príbehy

Baza Bazička

Keď som bol maličký, obklopovalo ma niekoľko stromov. U starej mamy to bola čerešňa, jabloň a orech. U druhej starkej ďalší orech a na chalupe to bol celý park stromov, ktoré tam vysadil istý pán gróf pred vyše sto rokmi. Duby, lipy a krušpán. Nezaoberal som sa nimi, a predsa boli a zostali súčasťou môjho detského sveta.

Ha, a ešte tam bola baza!

Tá bola pre mňa čarovná. Vedela mi premeniť svet na čokoľvek, zobrala ma do akéhokoľvek príbehu. Bola mi loďou, ktorá ma viezla po všetkých moriach i oceánoch sveta, bola mi domom, v ktorom som mohol bývať, dokonca si spomínam, že som ju používal ako bránu, ktorou sa niekam dalo prejsť. Všetko mi premenila na skutočnosť.

Neskôr som sa stretol s bazou opäť. Keď som odišiel zo Západného Slovenska na Stredné Slovensko. Dozvedel som sa, že to vďaka nej máme fujary. Jednoducho krása.

No a keď už píšem o bazičke, tak ešte krátky príbeh.

Raz som sa túlal neďaleko Zvolena na svahoch, ktoré sa dvíhali od Hrona k jednej malej obci. Sú tam lúky a v nich rastú menšie i väčšie skupinky stromov a kríkov. Niekde sa tvária už ako porasty, ktoré sa spájajú korunami i koreňmi s okolitými lesmi. V jednom takom záraste, poraste som hľadal svojho psíka, keď tu odrazu som sa ocitol pri zvláštnom strome, kríku. Bola to baza. Mala neopísateľne veľa konárov, ktoré vyrastali z miesta, ktoré by som sám nevedel oblapiť rukami. Musel by som mať o pol metra dlhšiu každú ruku. Naozaj!

Bol som neopísateľne šťastný a dojatý. Akoby som dostal od krajiny dar. Chvíľu som zostal a tešil sa z objavu. Onedlho sa objavil psík a putovali sme ďalej.

Jedného dňa som sa tam vrátil. Myslel som si, že si to miesto pamätám a že ho raz dva nájdem. Ako som hľadal, tak som hľadal, bazu som nenašiel. Veru nenašiel ani toho dňa, ani v iné dni. Akoby tam nikdy nebola.

Až neskôr mi to všetko došlo. Videl som niečo, čo môžem pre seba nazvať ZÁZRAK. Akoby som uvidel samotnú Kráľovnú Bazu. Nádherné stvorenie, z ktorého možno vyrastajú všetky bazy.

Veru v našej krajine je toľko nádhery, že by vedela nasýtiť dušu každého človeka.

P.S. Ak sa vám stalo, stáva, alebo stane niečo podobné, majte trpezlivosť. Dejú sa veci tajomné i záhadné, ktorým zmysel aj popis prinesie čas.